Čierne Na Bielom

Schrödingerovo ľudstvo

 

Keď letušky začali roznášať občerstvenie, mali sme ešte zaľahnuté v ušiach. Medové týždne na Maldivách boli napodiv práve jeho nápad, nie môj. Keby ste ma počuli hovoriť túto vetu, znel by v nej radostný tón. Keby ste ma pri tom i videli, nevedela by som skryť úsmev. Nuž si ma pokojne predstavte, to bol totiž môj posledný dôvod, prečo byť úprimne šťastná.

Upokojujúcim a hlbokým hlasom zaznel príhovor kapitána. Dovtedy som ho poznala len z filmov. Ide snáď najromantickejšiu formalitu na svete. Jedno je však isté, keby som počas letu musela pred akousi vyššou inštanciou obhájiť skutočnosť, že sa lietadlo dokáže udržať vo vzduchu, keby od toho záležalo, že nespadneme, boli by sme všetci v riti.

Róbert prstami rozbaľoval drobné misky s jedlom. Možno práve uvažoval nad svojou situáciou, ktorú by ešte pred pár rokmi považoval za skutočne absurdnú. On a ženatý? Iste, obrad bol malý a chýbali v ňom patetické príhovory a zvyky, ktorých vykonanie by ho zrejme zabilo, no predsa len šlo o regulárny a oficiálny sobáš. Samozrejme nie cirkevný, ten rázne odmietol. Živo si pamätám, ako si bol ešte minulý rok na istom, že deti nikdy nebude mať. Taká veľká zodpovednosť, vravieval. Nepotrebuje s vlastnými potomkami znova absolvovať peripetie, čo zažíval na vlastnej koži. A to bol len jeden z mnohých dôvodov, prečo chcel zostať bezdetný. Všetko na svete sa mu zdalo chaotické a priviesť do toho neporiadku vlastnú bytosť, za ktorú by niesol plnú zodpovednosť,  vyzeralo ako tá najšialenejšia a najneuváženejšia vec na svete. Potom som však prišla ja, Elizabet. Presnejšie Elizabeta Ivanovna, ako ma on, milovník ruskej klasickej literatúry, rád nazýval v spálňovom šere. Vzdychal moje meno. Cítila som sa ako v priechodnej nájomnej izbe, v lacnej štvrti Petrohradu, ale skôr tak trochu románovej, nie reálnej. Raz mi s prehnanou vážnosťou tvrdil, že miesto dýchania vykonávam fotosyntézu prostredníctvom pórov na pokožke. Samozrejme mi pri tých slovách demonštratívne hľadel do odvážneho výstrihu. Iste chcel dosiahnuť, aby som neoponovala poukázaním na šaty, čo ma zahaľujú.

„Neboj, všetko je v poriadku, každý prešiel kontrolou,“ prichytil ma pri tom, ako si nápadne obzerám pasažierov sediacich okolo. Mávla som rukou v odmietavom geste a zmraštila obočie. Zarehotal sa. Poznal ma. Strach nie je hriech. Vlastne, hneď ako som to napísala, zapochybovala som. Naozaj nie je?

„Znieš tlmene,“ vravela som vtedy nakláňajúc sa cez manželovo miesto pri okne, aby som aj ja videla von. Trochu ho to rozladilo, keďže moje voňavé vlasy sa končekmi dotýkali jedla, ktoré konečne vybalil na sklápacej doske. Neuhla som. Je so mnou preto, aby mi odpúšťal, pomyslela som si.

Všetko si detailne pamätám a navždy budem. Akoby som vedela, že prebiehajúci okamih je niečo, čo zmení našu budúcnosť. A nie, nepríde turbulencia, ani nenarazíme na lietajúci ľadovec, ani nespadneme. Také myšlienky svojimi mudráckymi predstavami zbytočne nedržte pri živote. Prepáčte, nie som taká arogantná, ako sa môže zdať, som len podráždená. Čím? Všetkým, dokrista, úplne všetkým! Žijete si, úplne v pohode, skoro by sa sentimentálne dalo povedať, že si žijete svoj sen a zrazu, ten idiot – a spätne si uvedomujem, že vždy ním bol – zrazu začne byť apatický a mlieť papuľou také kraviny, až vám bude zle.

Preklikávala som obsah obrazovky na chrbte sedadla predo mnou a manžel už mal otvorenú knižku reportáží z turistického priemyslu. Svoj kabelkový román som pred ním radšej nevyťahovala.

Celým trupom lietadla sa pri jednotlivých sedadlách rozoznel tichý tón upozornenia. Letušky začali obiehať pasažierov a každému povedali (tým, ktorí nerozumeli, naznačili gestom), aby úplne stiahli roletu na okienku.

„Prečo?“ spýtal sa Robo. Pripadal mi ako zvedavé decko. Vraj prísne nariadenie kapitána, povedali mu. Slečna sa tvárila podivne ustarostene. Poslúchol ju, no nechal si tam malú medzeru. Stewardka bola okamžite znova pri ňom a zvýšeným nekompromisným hlasom ho vyzvala, aby kryt úplne stiahol. Tak ho dorazil dolu a dvihol dlane na znak kapitulácie.

Lenže Róbertovi to nedalo. Neviem, či ten moment neskôr ľutoval, v každom prípade ja áno a hlboko. Mohol predsa viesť normálny život, ak by ten prekliaty kryt nedvíhal.

Vzal deku, prikryl sa ňou až po krk a tváril sa, že drieme. Prehadzoval sa a ošíval, až mu napadlo jedno riešenie. Spôsobom herca nemej komédie si deku pretiahol cez hlavu. O chvíľu bolo počuť chrápanie. Absolútne filmové chrápanie.

Po minúte, keď začul kroky sliediacej letušky, dvihol nohy a špičkami sa zachytil o sieťku pre časopisy na sedadle pred ním. Dosiahol tak, že spodná časť okna bola zahalená jeho pokrývkou. Cítila som sa mimoriadne nepríjemne. Ak mu zase vynadajú, urobím mu scénu, sľubovala som si odhodlane. Vtedy sa ešte viac podsunul, podvihol tú časť deky, ktorú mal pri stene, a konečne vytiahol roletu okienka. Dobre som počula to krátke šuchnutie. S fingovaným chrápaním okamžite prestal.

Ja som onedlho spokojne odfukovala. Keď bol zákaz pozerať von oknom zrušený, Róbert zostal pod dekou. O spánku nemohlo byť ani reči, veď celý ostatok dňa vyzeral ako po nočnej.

Bez komplikácií sme pristáli na Srí Lanke, odkiaľ nás trajekt previezol na jeden z ostrovov. Čakal nás tam prenajatý bungalov, pláže známe z katalógov. V neďalekom bare servírovali drinky snáď výhradne v škrupinách kokosu, a to všetko ako horúca čokoládová poleva zalievalo žiarivé slnko. Tak by to povedal ten jeho Dostojevskij, nie? No dobre, ten zrejme nebol taký trápny.

„Si v poriadku?“ nedalo mi nespýtať sa pri pohľade na tvár sklesnutého manžela. Miesto odpovede sa kŕčovito usmial.

V noci dostal svoj prvý panický záchvat. Dovtedy sme nezvykli používať upokojujúce lieky, a tak si dal aspoň dva ibalginy, ktoré sme mali preventívne so sebou pre prípad migrény. Bola som vrcholne znepokojená. Róbert sa vyhovoril na klasiku: Keď žiješ v strese, pracovnom vypätí a potom zrazu vypneš, a tak ďalej... Bolo to logické, nepriestrelné a takmer som uverila.

Ďalšiu noc som sa zobudila na akési šomranie. Keď som sa zahľadela do tmy, uvidela som Roberta, ako pri posteli kľačí na kolenách a niečo potichu hovorí. Spýtala som sa, čo sa deje, vravel, že nemôže nájsť okuliare. Bola som rozospatá a tak som sa obrátila na druhý bok bez toho, aby som sa nad tým pozastavila.

Dni plynuli, veľa sa plávalo, polihovalo a popíjalo. Po necelom týždni popred náš slnečník prechádzal pár hovoriaci slovenčinou. Dali sme sa do reči a dohodli sa na večernom stretnutí v bare. Po pár dňoch z nás boli starí priatelia. Ak by sme mali spoločné spomienky na detstvo, čo máme istým spôsobom všetci, boli by sme nútení pochybovať o tom, že sa vidíme prvýkrát až tu, na ostrove v Indickom oceáne.

„Myslíš, že zažíva akúsi posvadobnú krízu?“ spýtala som sa svojej novej kamarátky Moniky, keď sme sa rozprávali o pochmúrnej nálade môjho muža. Ona to automaticky poprela a snažila sa mi vsugerovať, že ide o pásmovú chorobu alebo nejaký podobný problém. Hlúposť. Ach, tie instantné dovolenkové priateľstvá na vlnách margarity!

Monikin priateľ bol obyčajným zamestnancom banky, žiadne veľké zviera. O dieťati ešte ani neuvažovali a tým, že by sa raz mohli vziať, sa tiež nijako nezaoberali. Je dosť možné, že si skrátka len užívali a nepovažovali sa vzájomne za tých pravých. Ale to je vlastne úplne jedno.

Chvíľkové ticho, ktoré ostalo visieť nad stolom po tom, čo odznela nejaká vtipná príhoda zo života, využil Róbert a začal sa pýtať na veci, ktoré tam vôbec nepatrili. Nohy sa mi zapichávali do piesku ako korytnačky, ktoré idú klásť vajcia, a znepokojene som si pozerala tváre Moniky a Ľuba. Nezdali sa udivení. Na otázky, či veria v Boha a posmrtný život, odpovedali chladne, ba dokonca som na nich pobadala i drobný záujem o túto tému.

„A čo kráľovstvo nebeské?“ Už som čakala, že ten môj kretén vytiahne brožúrku nejakej Strážnej veže a otvorí ju na stránke, kde sa píše o škodlivosti masturbácie. Lenže on ich nechal, nech sa vyrozprávajú. Hovorili klasické frázy, ktoré ma vonkoncom nezaujímajú. Ničím originálne názory. Bľaboty, s ktorými je síce možno súhlasiť, ale nie je dôvod ich znova a znova omieľať. Ona verí v Boha, ale nie v cirkev. On verí, chodieva na polnočnú omšu a je presvedčený, že po krátkom očistci bude po smrti žiť v pozemskom raji. Keď vyslovil posledné slová, Róbert sa div nepostavil. Už som ho nejaký ten rok poznala a jediná pri stole som vedela, že bol zarytý ateista. Lenže zrazu, tu pri tomto stole, po obvode omotanom nejakým námorníckym lanom, plnom drinkov a prímorských čačiek, to už zrazu žiadny ateista nebol, ani náhodou.

V minútach jeho plynulého monológu, pri pohľade na tie podivne vyprahnuté podliate oči, som dostávala neuspokojujúce vysvetlenie, prečo od tejto dovolenky pôjde celý môj život do najväčších sračiek. Prečo sa z môjho milovaného manžela stane totálna troska, prestane zarábať, prečo sa bude štítiť svojho dieťaťa, prečo nás opustí a nikdy sa k nám nevráti. Áno, k nám, nielen ku mne, ale i k našej Lenke, ktorá má dnes štyri roky a pozná svojho otca iba z letmého videnia. Pamätá si ho ako šialenca, ktorý najprv rozdával pri obchodných domoch akési letáky a dnes tam už len pokrikuje spolu s bezdomovcami.

Monika s Ľubom ho počúvali s pobavením a možno miernym znepokojením, veď čo, prinajhoršom pôjdu zajtra na inú pláž a toho divného chlapíka už nikdy neuvidia. Tým sa to pre nich končí. Lenže pre mňa to bol začiatok pekla. Keď zrazu spustil, spomenula som si, ako sa krčí v lietadle pod dekou počas našej cesty do tohto dovolenkového raja.

 

„Kráľovstvo nebeské? Ha! Ja vám poviem jednu vec. Predstavte si, že žijete a podvedome viete, že neexistuje Boh ani nič okolo neho. A jedného dňa dostanete absolútny dôkaz, že ste sa mýlili, no v tej chvíli sú z toho už len ruiny. Ako opustený zábavný park, kolotoče obrastené brečtanom alebo, ešte lepšie, ako nemocnica s vybitými oknami, kde pred sto rokmi ošetrovali ranených. Dnes je všade opadaná omietka, zhrdzavené postele a zvyšky matracov obžrané od myší. Jediné zvuky, ktoré tam ostali ako ozvena, vytvára prievan. Vietor imituje vzdychy mŕtvych. Čo ak takto dnes vyzerá raj?

Čo pozeráte?! Predstavte si, že váš let tadiaľ nejakým šialeným omylom letí, len si to predstavte! A vy napriek zákazu tajne pootvoríte kryt okna a koho vidíte sedieť na oblakoch? Žiadni bacuľatí cherubíni, ale vyziabnuté decká, akísi anjeli z Mauthausenu, krídla dotrhané, pohľady prázdne. To sme im spravili my! Kto iný? Museli sme im to spraviť my!

Nie, neupokojím sa, prestaň! Zavrite si papule! Keď sa vám stretnú oči s anjelom a vy v tom pohľade budete vidieť volanie o pomoc, čo vám zostane?

Nezostane vám vôbec nič.

Sme tu ponechaní napospas!“

 

 

Autorkou ilustrácie je Iam Silvia

Autorom textu je Lukáš Cabala

11.02.2019 | Lukáš Cabala | zobrazené : 349x
späť
Ďalšie informácie ...
top
vrch stránky© 2019 ČierneNaBielom | Váš online antikvariát