Čierne Na Bielom
Prečítajte si náš nový ilustrovaný príbeh o knižnom vesmíre, TU.

Kam až dovidíš

 

                                                                                                Kam až dovidíš

 

Človek sa jedného dňa ocitne vo veži s 360° výhľadom. Na každej svetovej strane je pred oknom pripevnený statický ďalekohľad. Keď doň pozrie, vidí všetko rozmazané. Hľadá niečo, čím by si obraz v zreničkách vyladil. Je predsa zvedavý a chce vedieť, aká krajina ho obklopuje a čo sa v nej deje. Nenájde žiadnu skrutku, koliesko, nič, s čím by sa dalo zaostriť. Až po chvíli si všimne poličky s knihami na každej stene pod ďalekohľadom. Lenže čo tam po nich.

              Dni bežia a chvíľu trvá, kým pochopí, že v tejto veži strávi veľa rokov. V strede izby má posteľ, kde sa môže vyspať. Vedľa postele vedú schodíky do kúpeľne so záchodom. Táto miestnosť je však bez okien, len vetrák vedúci do neznáma.

Na jednom stole ležia akési súčiastky a vedľa nich návod, ako ich dať dohromady. Zložené ich má podľa plániku vložiť do skrinky nočného stolíka. Každé ráno v nej nájde prídel jedla a zložená súčiastka je preč. Nerozumie, kde sa jedlo berie, zrejme je tam výťah z nejakej kuchyne alebo čo. Na stole však nájde vždy nové rozložené komponenty, ktoré treba dať dohromady.

              Človek v prvé dni najprv zachrípol z volania o pomoc, až potom začal premýšľať.

Zdá sa mu, že sa len nedávno narodil. Mal hlad, tak sa najedol. Vedel, ako má chlieb uchopiť a kam ho strčiť, ako požuvať a prehltnúť. Nemusel sa to učiť. Keď ho začal tlačiť žalúdok, vedel, čo s tým. Keď bol unavený, ľahol si a spal.

              Zložiť súčiastky mu trvalo vždy niekoľko hodín. Zostatok dňa chodil po veži a nudil sa. Pozeral oknami, no kam dovidel, bola len pustatina. V diaľke sa črtala bohatšia príroda, kopce, jazerá, rieky a lúky, ba aj mnoho iného, čo nebolo možné rozoznať. Keď pozrel do jedného z ďalekohľadov, videl len rozmazané machule. Po pár týždňoch s tým prestal a venoval sa už len skladaniu dielikov do jednej súčiastky, aby dostal jedlo. Vo voľnom čase skúsil rozčítať niektoré knižky z poličiek. Akési príbehy a história, kadečo. Zdalo sa mu to ako strata času, tak s tým prestal. Poobede oddychoval v posteli a po večeri šiel spať. V podstate bol spokojný. Ak cez deň zloží súčiastky dohromady, dostane jesť. Spať má kde, teplo tu je a to sú istoty. Chcieť niečo viac by bolo zbytočné. Má prácu, jedlo a nad tým, čo sa deje vonku, mávne rukou.

              Prežil spokojný život. Bolo mi teplo, mal som prácu i jesť mi dali a teraz odchádzam na zaslúžený odpočinok, pomyslel si, keď zomieral.

              Na jeho miesto prišiel ďalší. Tiež nerozumel, čo tu robí a rovnako ako jeho predchodca prišiel na to, ako získať jedlo. Bolo to jednoduché. V ďalekohľadoch tiež videl len rozmazané obrysy a tiež ho to hnevalo. Keď sa v miestnosti už dostatočne rozhliadol, začal čítať knihy na severnej strane. Išiel rad radom. Rôzne romány, faktografická literatúra a poviedky rozprávali príbehy z minulosti a zrejme aj súčasnosti, to on nemohol vedieť. Dočítal sa o rôznych životoch z všemožných kútov sveta, času a kultúr.

              Takto ubehol rok a on prečítal skoro celú severnú poličku. Po dlhej dobe mu napadlo nakuknúť do ďalekohľadu nad prečítanými knihami. Priblížený obraz bol zrazu jasnejší, ba skoro úplne jasný. Videl zver pasúcu sa na tráve, dokonca akési vtáky a vychodenú cestičku. Tak ďalekohľady konečne fungujú, pomyslel si a šiel sa pozrieť cez ten, čo smeruje na východ. Obraz bol rozmazaný, rovnako tak na juhu a západe. Vrátil sa teda k severnej stene a celý deň sledoval krajinu. Po cestičke videl prejsť postavu so psom, i koč ťahaný koňmi. Tešil sa a každý deň si doprial aspoň hodinku pozorovania. Každý pohyb mu bol vzácny.

              Neskôr začal z dlhého času po poobediach čítať knihy z poličky na východnej stene. Našiel v nich ďalšie príbehy, ktoré ešte nepoznal, plné dramatických zápletiek a ťažkých životných pútí. Dozvedel sa o temných stránkach ľudstva, o hrdinstvách jednotlivcov i národov. Našiel surrealistické poviedky. Mnohé pochopil až pri druhom čítaní a iné, ako sa zdalo, pochopenie ani nevyžadovali, prinášali však akýsi nepoznaný extrakt radosti z čohosi čarovného. Pri ďalších dielach sa zase dobre pobavil na absurdných situáciách. Čítanie mu pomáhalo dostať sa na mnohé miesta bez toho, aby opustil svoju vežu. Z tej, bohužiaľ, odísť nemohol.

              Prečítal i túto poličku a napadlo mu nazrieť do ďalekohľadu nad ňou. Nebol príliš prekvapený, keď sa i tu obraz krajiny rozjasnil. Pomaly začínal rozumieť, čo je kľúčom k zaostreniu na jednotlivých stranách. Videl akési domčeky, mlyn na rieke a asfaltovú cestu. Kde tu prešlo po nej auto. Ráno mohol pozorovať východ slnka a v noci  sledovať nad krajinou nepoznané súhvezdia.

              Bol zase o niečo veselší, no zároveň i o niečo smutnejší. Svet sa pred ním rozliehal a on tu trčal uviaznutý a sám. Teraz však vedel, že ak sa bude usilovať, môže vidieť viac. Aj z tejto veže môže spoznať kus sveta, vidieť ďalšie hviezdy a kto vie, možno postupom času na niečo príde.

              Keď mal už prečítané všetko, tešil sa z voľných výhľadov na štyri svetové strany. Na juhu videl veľké mesto a na západe sa rozliehal prístav a za ním more, kam sa každý večer odchádzalo schladiť slnko.

              Prečítané knižky ukladal na jednu hromadu kúsok od postele, až mu vznikli schody k strešnému oknu. Opatrne po knihách vystúpil, otvoril si a vyšiel na rovnú strechu. Všimol si koniec rebríka, ktorý sa ťahal po okraji steny veže ako brečtan. Ešte raz pozrel z vrchu do izby, kde prežil mnoho rokov a potom po rebríku zliezol až na zem.

              Ak by ste v tej chvíli boli vo veži, videli by ste ho ísť k prístavu, cez ďalekohľad by bolo možné rozoznať ako sa rozpráva s ľuďmi a nastupuje na loď. O pár hodín plachetnica, na ktorú nastúpil, zmizla v diaľke, presne v bode, kde zapadá slnko. Nevieme ako žil, hádam sa mu darilo. Možno si našiel ženu, postavil si dom s vežou, veľkou knižnicou a veľa cestoval. Kto vie? My máme inú robotu. Včera sme uniesli ďalšieho človeka a zavreli ho hore. Samozrejme, knižky sme zase naukladali kam patria a ďalekohľady dolu v strojovni poriadne rozladili. Na stolíku má komponenty, keď to zloží, dostane jesť. Ak bude chcieť odísť, nech sa páči, my nikoho nedržíme nasilu. Každý si môže vybrať...

 

 

Autorom textu je Lukáš Cabala z antikvariátu Čierne na bielom

Autorkou ilustrácie Adrienn Gútayová - víťazka ilustrátorskej súťaže usporiadanej k príbehu Kam až dovidíš, kam prišlo spolu 44 obrázkov. 

Celý album si môžte pozrieť tu: Ilustrácie k príbehu Kam až dovidíš.

10.01.2019 | Lukáš Cabala | zobrazené : 1933x
späť
Ďalšie informácie ...
top
vrch stránky© 2019 ČierneNaBielom | Váš online antikvariát