Život v antikvariáte

Minúty leteli ako staré vrany a kde-tu zostali sedieť na suchom konári aj pol dňa. Jakuba to kedysi desilo. Vrany, konáre? V jeho izbe? Postupne si však zvykol a od čítania kníh ho to nijako neodradilo. Kde tu zasvišťala guľka alebo sa pomedzi posteľ a skriňu prehnal starý koč ťahaný šesticou vraníkov. Ale čo na tom? Taký je život, nič nie je isté a nebezpečenstvo striehne na každej stránke. Človek musí vedieť vystúpiť zo svojho pohodlia priamo do príbehu a zniesť trochu mrazu, búrok, súbojov i intríg. Možno už na ďalšej strane vyjde slnko a Jakub Šalom sa prebudí v mäkkej krajine Brunovského ilustrácií.

Viete, že motýle sú malé knižky, ktorým niekto vdýchol život? Predstavte si krídla maľované Fullom, Hložníkom či Martinom Benkom.

Jakub zatriasol hlavou. Chcel odohnať podivnú myšlienku, no ako obvykle, aj teraz namiesto myšlienky zaplašil realitu. Kto by o ňu stál? Mrazivú, nudnú a predvídateľnú harpyu plnú malicherných problémov a neustálych priestorových či časových obmedzení.

            V krajine otvorených kníh také hlúposti nikdy nehrozia. Jediná obava pramení zo strachu, aby sa čitateľ v stránkach príliš nezabudol. Kniha by sa totiž už pri malej nepozornosti alebo prievane mohla zavrieť a človeka pričapiť ako muchu.

Šalom bol neraz takto násilne vtlačený do príbehu. Zrazu sa ocitol priamo na scéne a  obľúbené postavy na neho nechápavo hľadeli. Preto je dobré byť oblečený podľa módy práve čítaného príbehu. Ak sa niekto v teplákoch a starom tričku ocitne na rušnom parížskom bulvári, vyslúži si nepríjemné poznámky a ťažko sa v novej spoločnosti etabluje. Potom sa len túla ulicami, sem-tam niečo vyžobre a chvíľku trvá, kým si nájde aspoň zle platenú prácu. Lepšie oblečenému čitateľovi sa skôr podarí zviesť nejakú bohatú vdovu (áno, stereotyp literárnych klasík). Stránky potom rýchlejšie utekajú a človek má prostriedky na to, aby doviedol príbeh k šťastnému koncu. Ak sa mu to nepodarí, v závere románu môže zomrieť. Potom sa pochopiteľne nikdy nedostane späť.

Keď príde k Jakubovi návšteva, ťažko zisťuje, či je to skutočná bytosť alebo literárna postava. Raz tak za ním zavítala ilustrátorka jeho príbehov. Vraj by si aj niečo dala, možno aspoň malú kávu. „Kafku?“ spýtal sa Šalom. A tak dobré dve hodiny sedeli na palube parníku a plavili sa po okraji šálky. Hladina čaju bola pokojná, ako to už býva, len výkriky a trúbenie trochu rušili príjemnú atmosféru. „Označte hĺbku!“ zakričal chlapík na prove a kormorán mu ticho preletel nad hlavou. Žiarovka na strope pomaly zhasínala a nápisy na chrbtoch kníh spolu tvorili podivný surrealistický príbeh. Človek radšej odvrátil zrak. Police vysoké ako hory, plné zvláštnych tvorov, krajín a veľkomiest.

Keď vystúpili z parníku, sadli si do kresiel a bavili sa o nekonečnosti knižnice. O jej rozpínavosti, o veľkom knižnom tresku a čiernych dierach pod policami.

„Myslíš, že je tam niekde život?“ spýtala sa a ukázala na oblohu plnú kníh. Pritom len z tejto malej izby bolo vidieť tisíce žiarivých, neprebádaných hviezd a je jasné, že za dverami musia byť ďalšie literárne galaxie. Len hlupák by si myslel, že toto je jediná knižnica vo vesmíre.

Jakub Šalom pokojne dýchal a sledoval tú krásu, až kým sa k nemu ilustrátorka naklonila a ticho pošepkala:

„Aj tak si len nakreslený.“