Vlčie maky Amélinych očí

„Prečo mi tak uprene hľadíš do očí? Desí ma to!“

 „Nehýb sa. A nežmurkaj! Myslím, že máš v zreničkách vlčie maky. Počkaj! Keď zafúka, hýbu sa s vetrom!“

              Spomenula si na tento krátky rozhovor s kamarátkou z Modrých lúk, na strach, ktorý sa jej v prvej chvíli zmocnil. Bežala domov. Rozrazila dvere, vbehla do kúpeľne. Kým prestupovala pred zrkadlom, snažila sa upokojiť svoj rozrušený dych. Prstami si stiahla spodné viečka. Naozaj, boli tam vlčie maky. Úplne zreteľne ich videla. Zrazu všetok ten zvláštny nepríjemný pocit mizol a pomaly sa v nej rozlievala radosť. Veď kto má také šťastie, aby mu v očiach rozkvitli vlčie maky?

              Odvtedy prešla dlhá doba a dnes sedí vysoko v strome. Cez otvor, ktorý jej za pár lariev vyďobal starý ďateľ, hľadí na les a lúku, ktorá presvitá pomedzi kmene. Prší, kvapky dorážajú na listy, zvlhčujú vzduch. Voda steká pripravenými zložitými žľabmi a hromadí sa v drevených sudoch dolu v pivniciach pod koreňmi.  Amélia sa hojdá v kresle. Na kolenách jej leží kniha s roztvorenou náručou. Na chvíľu na ňu zabudla, len aby si pripomenula dážď, čo tak priateľsky mäkko padá do vrstvy starého lístia.

              Zavrela knižku, položila ju na malý dubový stolík a pomaly schádzala točitými schodmi do nižšie položených miestností.

Amélia už roky písala knižky. Nie úplne obvyklým spôsobom, ale čo je obvyklé v podivnom lese, kde spolu nažívajú zvieratá a malí ľudia?

              Vždy, keď sa jej v hlave začal črtať nový príbeh, našla si prázdny kvetináč a odniesla ho do najpresvetlenejšej miestnosti svojho stromu. Oblé steny lemovalo mnoho políc. Na nich, ako našuchorené sovy, sedeli črepníky, z ktorých sa plazili zelené šľahúne a veľké strakaté listy. Spomedzi nich vyrastali stonky s veľkými farebnými kvetmi, čo sa roztvárali a nápadne pripomínali rozčítanú knihu. Amélia sa posadila k stolíku pod oknom. V debni pod policou mala zásoby rašeliny. Zabárala do nej nedočkavé ruky. Jej prsty sa na chvíľu stali húsenicami, pod ktorými sa kyprá hlina poddajne miesila ako cesto. Na bledé šaty jej dopadali čierne omrvinky a čiastočky zotletého lístia. Vôbec jej to neprekážalo, sústredila sa na svoju prácu. Keď naplnila kvetináč, zaliala ho dažďovou vodou z krčahu. V očiach jej rozkvitli vlčie maky a dlho hľadela na hlinený povrch, až kým sa nezačal vzdúvať. Vtedy vedela, že si môže oddýchnuť.

  Na ďalší deň sa vrátila a svoju novú knižku našla klíčiť. Ihneď si obliekla najlepšie šaty a vybrala sa k veľkému javoru, v ktorom už stáročia sídlila miestna knižnica. Nahlásila si čítačku a krst knihy. Sýkorky hneď okolo obeda začali roznášať malé plagáty s podobizňou Amálie a dátumom podujatia pri príležitosti vydania nového románu. Ona si cestou domov odtrhla jednu jahodu, nie príliš veľkú, aby ju vládala uniesť a s dobrým pocitom sa vracala domov.

  Ani si nepripadá ako spisovateľka. Príbehy jej pred očami rastú samé, ona im len necháva niečo zo seba. Práve to niečo, možno pohľad, ktorým sa pozerá na svet, pridáva jej knižkám čarovnú krehkosť vlčích makov, čo sa jemne skláňajú v rannom vetre letného dňa, niekde pri prašných cestách vedúcich do neznámych miest.

Autorkou ilustrácie je Kristína Kemeníková (@KristínaKemeníková)

Autor textu: Lukáš Cabala (Antikvariát @ciernenabielom)