Stroskotanie na Slaníckom ostrove umenia

                Bola už takmer tma, keď prirazil s člnom k brehu. V túto jeseň si prvýkrát uvedomil náhlivý odchod dňa. Možno mal prísť inokedy. Lenže ktovie, či by sa mu v blízkej dobe naskytla taká výborná príležitosť. Popoludní sa prechádzal popri Oravskej priehrade a videl, ako rybár zaplachtoval loďku. Zrejme opatrenie na noc. Alebo na zimu? To mu napadlo až teraz. Hej, možno skrátka plavidlo zazimoval. Celý proces rybárovi trval hádam aj hodinu, to by asi nerobil každý večer.

                Postavil sa na nohy. Drevo pod ním zavŕzgalo a jeho ruky sa v rýchlosti roztiahli do strán pre lepší balans. Snažil sa vyjsť bez toho, aby stúpil do vody. Drobné vlny narážali o breh a prevaľovali farebné lístie. Dostal sa von bez namočenia topánok. Čln potiahol trochu na štrk a očistil si dlane jednu o druhú. Obrátil sa k ostrovu. Konečne je tu. Sám a nie ako súčasť prihlúpleho turnusu. Výletná sezóna sa skončila pred týždňom. Oficiálne by sa sem dalo ísť najskôr na jar budúceho roku.

 Zdalo sa mu, že niekde za vodou šteká pes, a skutočne, keď sa obzrel, pri zavretom bufete jedného uvidel. Zvuk sa sem niesol prekvapivo nezreteľne. Vtom sa obrátil späť k ostrovu, za hlukom, akoby niečo praskalo. Možno nejaká veverička lúska orech, napadlo mu. Ale čo by tu robila?

Vybral sa prebádať novú zem. Kým padne tma, má určite najmenej polhodinku. Prešiel popri múrikoch, ktoré boli zrejme len ozdobné, alebo šlo o pozostatky celistvého opevnenia. Stáli ďaleko od seba a nič ich nespájalo. Žiadne brány, len voľný priestor medzi nimi. Z vnútornej strany uvidel vo výklenkoch sväté postavy v ich žalostných gestách. Sklonené hlavy, smutné tváre v šere. Krvavé rany, ohnuté chrbty. Oproti nemu vystupoval veľký kostol. Nevedel, či tam stál vždy, alebo bol viac vzadu a teraz mu vyšiel naproti, privítať ho. Alebo zahnať?

Jeho žena by sa určite bála, pomyslel si. On nie. Je predsa nejaký chlap, aj keď skôr chudý než mohutný, ale čo tam po tom. Drzo stlačil kľučku pevných kostolných dverí. Žiadne prekvapenie, nepovolili. Pomaly obišiel celú budovu. Jeho kroky šušťali v lístí, ktoré sa ostatné dni znieslo tak náhlivo ako dnešná tma. Zahrešil. Pomaly nič nerozoznával a to ho mrzelo. Cestou späť k člnu sa utešoval, že i tak videl dosť. Kolega Ondrej mu neveril. Podpichoval ho. Jemu jedinému o tejto ceste povedal a veru sám si nemyslel, že sa odhodlá na ostrov, no keď sa naskytlo plavidlo...

Ale kde je ten čln teraz? Ani na brehu, ani na hladine. Chlapík tam stojí, nie preľaknuto, skôr naštvane. Vypína hruď, dupe nohami po štrku, kým sa otáča na všetky svetové strany. Na náprotivnom brehu nesvieti žiadna lampa. Len nejaká medzi stromami. Ostatné sú rozbité, alebo sa mimo sezóny vôbec nepoužívajú. Samozrejme, tu na ostrove je totálna tma. A zima.

Obišiel to dokola. Nikde nič. Na hladine by loďku možno ešte zbadal. Vôbec to nechápe. Vráti sa tam, kde pôvodne pristál. Hľadá pri kríkoch. Čo ak ju pri príchode vytiahol a úplne na to zabudol? Prestáva veriť sám sebe. Plávať síce vie, ale že by bol nejaký extra plavec, to určite nie. A v tomto chlade? To by nešlo. Siahne na vrecko nohavíc. Celý sa prehmatá a začne nahlas nadávať. A my si spomíname, že keď vystúpil, ruksak nechal v člne. Ten si dal dole ešte na začiatku, keď sa chytal vesiel. Ak mal nejaký mobil, zostal tam.

A čo Ondrej? Ten dobráčisko. Ak stroskotanec vydrží do rána, a to by mal, veď nemrzne, aspoň zatiaľ, tak kolega sa bude strachovať. Pôjde ho hľadať, alebo to nahlási, aby sa nemusel vybrať na Oravu. Z Trenčína je to predsa len dosť ďaleko. Bude to hanba, no s odstupom času sa poníženie zmení na zábavnú historku. Prípadne skúsi zakričať. Lenže čo? Pomóc? Tak zúfalý nie je. Skúsi to s obyčajným: hej! Je tam niekto?! Z osamelého Slaníckeho ostrova umenia sa pýta brehov, brehov Slovenska, či tam niekto je. Isteže tam niekto je, všetci, okrem neho. Zrazu sa mu zazdá, že začul smiech. Len taký krátky, zadržiavaný. Nie za vodou, ale za chrbtom. Zvrtne sa a váha. Zrejme uvažuje, či mu pracuje fantázia, alebo je zvuk reálny. Bojí sa niekto, koho hlavná ingrediencia osobnosti je nebojácnosť. Jeho najreprezentatívnejšia vlastnosť práve vzdychla bolesťou v oslabenom kĺbe. Haló? Bez zvýšenia hlasu sa pýta noci. Pýta sa votrelca? Možno čaká, že je to nejaký vtip. Vtom zbadá svetlo, kúsok za kostolom praská oheň, plamene poskakujú. Pomaly prejde popri múroch, potom pri stene budovy a pozerá okolo vatry. Nikde nikto. Len horiaci čln.

Obraz je to neuveriteľný, až karikatúrny. Muž si dá dole svoj kabát a začne ním hasiť požiar. Vôbec si neuvedomuje, že bez kabáta ho čaká nepríjemná noc. Mohol prísť len o čln, takto ostáva v tričku a drevo horí ďalej. Ak by bol v tejto chvíli schopný racionálneho uvažovania, po strate loďky a dôležitého kusu oblečenia by sa oheň snažil napokon udržať. Trebárs by pohľadal nejaké konáre, alebo lavičku, iste tu nejaká je, pre turistov. Lenže on ho necháva tak a znova sa vydáva po ostrove. Ticho našľapuje, pátra. Schová sa za múrik, po špičkách prejde celú jeho dĺžku a akože prekvapujúco sa zjaví na jeho druhej strane vo viere, že niekoho odhalí. Potom čaká štvrť hodiny, prikrčený, počúva a snaží sa zorientovať v tme. Sleduje i dohárajúcu vatru, či v jej svetle neuvidí postavu. Zrejme stále verí, že je to len nejaká hra, za ktorú niekto dostane dobre na papuľu. To vie naisto. A ak to nie je vtip, aj tak dostane. Len ho musí nájsť a chytiť do rúk.

Veľkým oblúkom obchádza zmenšujúce sa ohnisko. Každú chvíľku zastane a načúva. Vtom zazvoní telefón. Strhne sa. Pozrie na hladinu priehrady. Známy vyzváňací tón, potom čľupnutie a zase ticho. Prikrčí sa, aby mal oči čo najbližšie úrovni hladiny, a vidí obrysy akéhosi člnu. Počuje pádlo načierať do vody. Mizne, zmenšuje sa. Naštvaný sa rozbehne priamo do jazera. Počuť jeho rev, hnev ho ovláda, čím je divokejší, tým viac mu podlieha. Po chvíli, keď sa schladí, zostane plávať na mieste. Špičkami necíti zem. Obráti sa a rýchlo vylezie na breh. Pozerá do tmy, ktorá sa nie ďaleko pred ním zlieva s priehradou do jednej tmavej masy. Už nepočuje pádlo. Nič.

Trasie sa a rozťahuje mokré tričko nad teplou pahrebou. Kvapky duto dopadajú do popola, syčia. Špičky stromov sa čím ďalej viac ohýbajú, šumia a lístie sa púšťa dolu. Studený vietor na husej koži. Nohavice má prilepené na stehnách. Následne, vyčerpaný, kráča ku kostolu. Skúsi vykopnúť mohutné dvere. Jeho sila ho však zrádza. Vráta sa ani náznakom nepoddávajú. Obchádza budovu, podarí sa mu nájsť okno, ktoré ľahko vyvalí, rozbije. Vojde dnu a potme čosi hľadá. Možno zápalky? Baterky? Alebo niečo, čo by ho samého prekvapilo. Ohmatáva nábytok, zárubne. Sochy. Privyknutý na tmu vidí Ježiša Krista. Je pripevnený na stene, na kríži a nemá ruky. Dostane krátku triašku. Na jednom stole nájde obrus, strhne ho, váza s kvetmi spadne a s rinčaním sa rozbije o zem. Všetko sa ozýva v chodbách a hlavnej miestnosti. Obrus si omotá okolo tela, zabalí sa doň. Postaví sa k oknu a hľadí cezeň do tmy, nie dlho. Vadí mu, že od chrbta je nechránený, a radšej sa postaví k múru, čelom do miestnosti. Prejde okolo oltára a vracia sa k rozbitému oknu. Vystúpi von. Zrejme tam skrátka nevydržal.

Vracia sa k miestu, kde s člnom pôvodne prirazil. Možno si myslí, že tam príde a všetko bude v poriadku. Hádam sa mu to iba zdalo. Kdeže. Pobrežie je prázdne a nebo zatiahnuté. Možno by zakričal, ale radšej o sebe nedá vedieť. Strhne zo seba obrus, tak ako predtým zo stola. Dá si dolu aj nohavice, to musí znamenať precitnutie. Vrátilo sa mu triezve uvažovanie. Vie, že bez nasiaknutých nohavíc sa mu bude plávať ľahšie. V aute sa potom rýchlo zohreje. Potichu vchádza do priehrady...

Voda ho paralyzovala. Dúfal, že zvládne preplávať na druhú stranu. Šetril dych a zároveň sa snažil poriadne zaberať, aby nestuhol úplne. Zima mu prestupovala vrstvami kože i svalov a postupne pohlcovala celé telo. Spomaľuje alebo sa mu to len zdá? Spravil pár silnejších záberov a začal si byť istý, že tú polovicu trasy, ktorá zostáva, zvládne. Z tmy sa vynorila zvláštne sympatická tvár. Loďka sa ticho kĺzala aj potom, čo člnkár vytiahol pádlo a držal ho vodorovne pred sebou. Stroskotanec vo vode prestal plávať a udržoval sa na mieste. Pozeral do prívetivých oči. Cítil v tej chvíli nádej? Možno mal pocit, že je zachránený. Alebo už rátal svoje posledné sekundy a ten prudký pohyb a náraz pádla očakával? Keď klesal pod hladinu, nebadane krútil hlavou. Veď posledné, čo videl, bol úsmev medvedíka čistotného.

Autorkou ilustrácie je Barbora Brandys (Barbora Illustrations)

Autorom textu je Lukáš Cabala z antikvariátu Čierne na bielom