Ramsarské noci

                                                                     Ramsarské noci
   
    Kľakol si na ploský kameň vyčnievajúci z vody na brehu rieky. Koniec valašky zaboril do štrku, aby sa napil. Sklonil sa k hladine, dlhé vrkoče sa mierne namočili. Kým pil, očami pozoroval protiľahlý breh Čierneho Váhu. Tvár mal zvetranú ako stará skala a halenu špinavú od prachu lesných ciest. Odkedy kráľ Hektor napadol a podmanil si mocnosti susediace s Trenčínom, každý zbojník bol len štvanou zverou. Hektorove vojská a dobrovoľnícke trestné gardy prečesali Staré hory a vypálili zbojnícke osady. Z mužov s vrkočmi sa stali nomádi, avšak tento raz vyzeral byť ich osud spečatený. Íver Dubovec sa spoliehal len na seba a putoval krajom ako vlčí tieň. Kráľ Oravy mal so zbojníkmi vždy dobré vzťahy, lenže ten bol mŕtvy a jeho syn, princ Tomáš, sa skrýval nevedno kde. Južné a východné kráľovstvá stáli proti Hektorovej sile, no so zbojníkmi nikdy neboli zadobre. Preto národ z hlbokých hôr a studených skalísk strácal svoju nádej a hrozilo mu, že vymrie po valaške.
    Íver prekročil rieku. Sihoťou sa vybral k riedkemu lesu, odkiaľ už z diaľky videl stúpať dym. Potichu prešiel pomedzi stromy. Keď zastal, koleno si oprel do mäkkej hliny. Hodnú chvíľu pozoroval dom a hospodárske prístavby. So šerom sa vydal k ohradám. Ovčiarsky pes nezavetril prichádzajúce nebezpečenstvo, až kým mu muž nechytil srsť hore za hlavou a druhou rukou nepodrezal krk. Ani nezaskučal. Vlk opäť porazil domestikované zviera. Zbojník utrel čepeľ noža do hustej bielej srsti zdochliny a pokračoval k dverám. Vtrhol dnu, ako keď noc padne na kraj. Gazda sklonil pohľad k tanieru. Nožík, ktorým práve krájal slaninu, položil na stôl a odsunul od seba. Žena vzala deti a vyprevadila ich k dverám do kutice, kde im ticho povedala, aby sa umyli a išli spať. Potom položila na stôl fľašu s páleným. Zbojník si vzal miesto a ona zasadla pri gazdovi.

(autorom ilustrácie je Anton Antarondol Lenčéš)

    Počas večere nepadlo slovo. Sedliaci vedeli, že im hrozí smrť, a pokorne znášali nezvaného hosťa. Keď Íver Dubovec dojedol, odsunul tanier a poriadne sa napil z fľaše tvrdého. V ústach pocítil vzdialenú chuť jabĺk.
    „Dnes som, dnes som pri rieke videl červených jazdcov. Ani, ani Hek-Hektor nemá všetko is-isté,“ zajachtal gazda. Zaliečal sa. Chcel ukázať, že hoci je z kraja, ktorý krutému kráľovi leží pri nohách, proti zbojníkom nič nemá. Íver však vie, že ak by chlap skutočne videl čo i len jedného červeného jazdca, bol by už mŕtvy. V tej chvíli však pocítil chlad na obnaženom krku. Vánok svojho vlčieho inštinktu. Uvedomil si, že domáci možno skutočne videl Dračích rytierov. Tí mohli počkať na noc a potom vykonať to, čo im prísne pravidlá rádu prikazujú: zabiť každého, kto ich zočí na ich pochode za spravodlivosťou. Preto sa ich cesta za pomstou a poriadkom označuje ako tŕnistá. Íver už naisto vedel, že červení jazdci prišli gazdovstvo vypáliť. Cítil to šiestym zmyslom a preklínal svoju smolu, že sa ocitol práve tu. Hlúpy gazda podvečer určite upieral svoj zrak do diaľky a hľadal prízraky.
    Zbojník vstal. Pozrel sa na malé, kmitajúce očká sedliaka. Obišiel stôl, potichu otvoril okno do dvora a vyliezol naň. Skočil do tmy. Vtom počul, ako sa prudko otvorili dvere do kuchyne a žena skríkla. Dupot ťažkých čižiem a rinčanie mečov, ktoré rytieri nikdy nevyťahovali nadarmo. Dúfal, že deti nechajú žiť, záležalo to len od toho, či vydržia pod perinou. Ak odchýlia dvere, zvedavosť ich odplaví deravým člnom starého Chárona na druhý breh. Íver sa neobzeral. Ľahkým klusom sa pobral okľukou naspäť k rieke a valašku niesol v ruke. V hlave mu šumel starý les. Rozpomínal sa na povesti, ktoré v detstve počúval pri jánskych ohňoch. Vedel, kam majú Dračí jazdci namierené, a bol zvedavý, čo chystajú. Stúpal do kopcov proti prúdu Čierneho Váhu.

    Vysoké plamene za chrbtami ich plášťov brali usadlosť na večnosť. Bonifác vedel, že gazdu, ktorý ich zočil v riedkom lesíku pri rieke, museli podľa pravdy zabiť. Sedliakovu ženu priviazali k jednému vraníkovi. Neskôr sa im zíde pre obeť Dračiemu rádu červených rytierov. Jazdec dúfal, že deti unikli požiaru a ušli do dediny. Nerád plnil kruté úlohy vyplývajúce z jeho postavenia, no bol zmierený s povestnou tŕnistou cestou. Keď sa blížili ku Kráľovej holi, cez priezor prilby zazrel odchádzajúci mesiac. Čoskoro začne svitať, musia zrýchliť. Kone troch ťažkých jazdcov sa rozbehli do rýchleho cvalu. Spod kovaných kopýt odletovala tráva i kusy hliny a dupot sa tlmene rozliehal po dolinách. Vyšli z ihličnatého lesa a keď sa blížili k holi, z druhej strany kopca rovnakým cvalom prichádzali ďalší štyria rytieri. Sedem Drakov, tretích kráľovských synov, sa stretalo na obzore. Odtiaľto sa vládne ríši, a nie z veže Trenčianskeho hradu. Prišli sem, aby zosnovali zabitie krutého kráľa Hektora!

(autorkou ilustrácie je Miška Blažíčková)

     Kone nechali pásť na okraji a sami prešli na najvyššie miesto kopca. Rituálne skrížili nad hlavami svoje meče a pokľakli, aby privítali prichádzajúce žeravé slnko.
    „Hviezda z dračích plameňov vystupuje nad našu ríšu. Svitanie je náš najposvätnejší obrad a ctia si ho vo všetkých kráľovstvách od východnej ihličnatej hradby až po staré duby na západe,“ začal svoju reč Bonifác, najstarší z rádu. Od útleho veku vyrastal v Dračom hrádku, kde ho nejaký panovník odložil, pretože sa narodil ako tretí kráľovský syn. Nevedel, ktorý kráľ je jeho otcom, tak ako ani iní z Dračieho rádu nepoznali svojich predkov. V Borinke sa o Dračom hrade odjakživa šepkalo. Každý vedel, kam miznú najkrajšie dcéry z dediny. Ak sa aj našiel nejaký odvážlivec, ktorý by sa postavil proti dračiemu právu všetkých nocí, bol mŕtvy do ďalšieho východu slnka.
    Bonifác pokračoval v obradnej reči a potom prešiel k dôvodu, pre ktorý dračí rád zvolal všetkých sedem rytierov.
    „Hektor, ten špinavý syn poslednej suky v ríši, bude prechádzať Starými horami, chce navštíviť dcéru Ľudmilu na Pustom hrade. My sa postaráme o to, aby jej zelené hadie oči už nikdy nevideli svojho otca. Potom ju sám trikrát pretiahnem a odovzdám v dračích jaskyniach.“
    Muži prikývli a jeden z nich, Arpád, sa uškrnul. Timotej spravil krok dopredu a s dlaňou na rukoväti meča voľne rozprával.    
    „Už mesiace som tŕpol. Neviem, prečo nás zavolali až teraz. Starý asi pýtal príliš veľa zlatých za náš výjazd. Lakomec všivavý, akoby teraz šlo o zlato... Koľko dedín už bolo vypálených?! Na južných hraniciach Trenčianskeho a teraz už aj Banskobystrického kráľovstva sú zničujúce boje. Ktovie, kde je princ Tomáš, Orava je bez neho a bez jeho mŕtveho otca ako les po kalamite. Už aj zbojníci sú nám dobrí pri takom zle, aké víri Hektor so svojou dcérou. Celá ríša je v búrke a zvíja sa v bolestných kŕčoch. A možno na hraniciach je už počuť dopadajúce sekery dobýjajúcich sa bojovníkov polmesiaca či sibírskych medveďov. Dobre vieme, že nepriechodná hranica vytvorená zo stáročného hustého lesa je len tenká škrupinka a ak sa neprinavráti mier, bude s nami zle, bratia.“
    „A či nevieš, prečo tak trvalo, kým nás zvolali na Kráľovu hoľu?“ spýtal sa výsmešne Arpád. „Sme synovia kráľov a Hektor je jeden z našich otcov. Možno si práve ty jeho krv alebo ja, hocikto z nás. Mohlo to byť horšie, ak by Dračí hrad nebol na slobodnom území. Ha! Na, dosiaľ, slobodnom území... Veď možno je už neskoro. Je ti snáď jasné, že na Dračom hrade mal svojich ľudí aj ten smradľavý pes Hektor. Teraz už visia pred hradbami za krky a my môžeme ďakovať rozhodnosti a ráznej povahe košického pána Norberta. Nitrania a Trnavčania mali príliš veľa sebavedomia a mysleli si, že hranice udržia sami, ba dokonca chceli útočiť. Kde sú dnes? Zvyšky ich vojakov vyzerajú ako tuláci! Nás pokladali za poslednú možnosť. Ešte aj so zbojníkmi sa spojili, skôr než povolali nás! Sľúbili im lepšie postavenie v novom usporiadaní. Stačila by štipka samoľúbosti v našich hlavách a nechali by sme Hektora rozbiť Trnavu a Nitru do posledného hradného kameňa, len preto, aby sa páni poučili... Namiesto toho sme teraz tu a nedbáme nedôvery našich kráľov. Odsekneme hadovi hlavu!“ zakričal nabudený Arpád a ostatní sa k nemu pridali, potom vysadli na kone a zišli z hory smerom k ramsarským mokradiam.

    Keď boli rytieri Dračieho rádu preč, Íver sa postavil. Pozeral na opačnú stranu. Celý čas si dával pozor, aby ich nezahliadol. Bol ukrytý vo vysokej tráve za drobnou nerovnosťou inak pomerne hladkého chrbta Kráľovskej hole. Vypočul si celý obrad aj reč niektorých dračích bojovníkov. V tejto dobe bol ich spojencom, no vedel, že si musí držať výrazný odstup. Červení jazdci poznajú od svojich predchodcov veci, ktoré by bežných obyvateľov krajiny nepríjemne znepokojili.
    Zbojník sa pobral smerom, ktorým jazdci odišli. No nemal v pláne ich sledovať. Chcel sa stratiť v Starých horách a nájsť svojich druhov, ak ešte nejakí ostali nažive. Potom, čo draci odseknú hadovi hlavu, zbojníci musia priložiť ruku k obnove poriadku v celej ríši, aby si získali dobrú vyjednávaciu pozíciu a neboli štvanou zverou aj po vojne.
       Červení jazdci sa prepletali riedkym lesom, až kým strminou neprišli ku skaliskám. Zosadli z koní a priviazali ich k stromom. Sedliakovu ženu, unavenú a odovzdanú osudu, stiahli z konského chrbta. Timotej si ju prehodil cez rameno. Potom sa spolu s Arpádom a Bonifácom vybrali k trhline. Ostatní ostali v lese strážiť kone. Muži vošli do jaskyne, Bonifác zapálil veľkú fakľu a kráčal prvý. Žena sa miesila na rytierovom chrbte a chvíľu sa zdalo, že by mohla začať kričať, no šatka, ktorú mala stiahnutú cez ústa, jej spolu s únavou nedovoľovali klásť výrazný odpor. Po chvíli hmýrenia ustala. Vedela, že istým spôsobom umrela už vtedy, keď jazdci vkročili do jej domu.
    Skupina prešla úzkymi chodbami. Keď došli k jaskynnému jazierku, Timotej z výklenku vytiahol čln a potlačil ho na hladinu. Všetci opatrne nastúpili. Bonifác sedel vpredu, fakľou osvetľoval jazero. Ostatní dvaja potichu veslovali a voda kvapkajúca z pádiel sa niesla ozvenou. Bonifác zrazu ponoril horiacu fakľu do vody. Ak by bolo zničenej žene vidieť do očí, dali by sa badať záblesky najhlbšieho strachu a zúfalstva. Jej zviazané zápästia sa o seba treli a hlasný dych prehlušoval zvuky jaskynných vôd. Napriek zhasnutému sprievodnému ohňu sa po jazere rozliehalo oranžovočervené svetlo. Akoby fakľa pod vodou neprestala horieť. Arpád s Timotejom sa na seba pozreli s miernym nepokojom. Neboli tu prvý raz a vedeli, že pot stekajúci po ich tvárach neznamená strach, ale približujúcu sa páľavu tajných chodieb.
    Čln prirazili na breh a ďalej sa vybrali pešo. Svietiť si vlastným ohňom už nebolo treba. Z diaľky sa ozývalo pravidelné dúchanie, ani čo by tam niekde bola veľká kováčska vyhňa. Za každým takým zvukom svetlo zosilnelo. Rytieri sa pohybovali uvoľnene, len miestami bolo vidieť ich rešpekt. Po chvíli vošli do veľkej podzemnej dutiny, krásnej prírodnej sály, kde boli po krajoch schúlené tri bájne zvieratá. To najväčšie z nich švihlo chvostom a prudko otočilo hlavu k prichodiacim. Cez nozdry vypustilo hustý biely dym a v očiach sa mu leskla vedomá moc. Ostatné dva draky s drsnou, dočervena sfarbenou kožou ďalej nerušene oddychovali. Arpád so ženou v náručí pristúpil bližšie a položil ju na čistinku pred zvery. Rytier pokľakol, sklonil hlavu a niečo ticho zašomral. Vysoko nad hlavou sa črtali okraje otvoru, kadiaľ dopadal lúč svetla. Žena sa začala metať. Pevne uviazané laná na rukách a nohách však nepovolili. Oči jej blčali šialenstvom. Červení rytieri zvoľna odchádzali. Za sebou začuli prenikavý neznesiteľný škrek a svetlo v jaskyni na chvíľu veľmi zosilnelo.
    „Blíži sa deň, keď sem privedieme Ľudmilu. To vám prisahám na svoju česť!“ rozhodným hlasom povedal Bonifác, keď v člne zapaľoval druhú fakľu.
    „Jediné, čo ma mrzí, je, že to neuvidí jej otec, náš milý Hektor.“
    „Pretože ten potkan bude v tom čase dávno mŕtvy. Ha-ha-ha!“ Smiech krutých pomstiteľov ríše sa rozľahol kamennými chodbami.

(autorom ilustrácie je Ladislav Dlhý Art)

    Íver liezol do prudkého kopca a podľa stôp videl, že konečne natrafil na svojich. O chvíľu nad ním stál muž s dvoma vrkočmi, podal mu ruku a potichu ho odviedol do malého tábora.
    Zbojníci sa držali už len v drobných skupinkách. Odkedy na nich Hektor vyhlásil hon, bolo nebezpečné žiť vo veľkých spoločenstvách.    Vyrozprával im príbeh o červených jazdcoch a ich pláne ukončiť vojnu zabitím krutého kráľa. Chlapi už počuli, že prišlo k povolaniu dračieho rádu do služby. Hovorilo sa o národe malých ľudí zo štiavnických štôlní. Vraj tiež vstúpili do vojny a zlatom vyvážili každého muža v Dračom hrádku, od rady starších cez kováčov, majstrov meča až po samotných dračích rytierov. Pokladmi si kúpili zvedov na Hektorovom území a získali zvesti o jeho tajnej ceste za dcérou. Dračí jazdci od permoníkov dostali presné pokyny, kde a kedy kráľa čakať. Ak plán vyjde, situácia sa zrejme zvrtne a zdecimované Nitrianske kniežatstvo s Trnavským a Košickým kráľovstvom by mohli pozbierať posledné sily na definitívne vytlačenie nepriateľských vojsk späť k Trenčínu. Íver sa v tábore dopočul aj o oravskom princovi Tomášovi. Po smrti otca sa dlho skrýval v Pieninách, kde sa okolo neho zhromaždila početná skupina zbojníkov, ktorú spolu s ním vedú zbojnícke dvojičky Trúskavec a Huňa, dvaja predčasne dospelí chlapci zo Starých hôr. Pomaly sa presúvajú k Banskobystrickému kraju, kde chcú zasadiť tvrdý úder vojskám kráľovnej Ľudmily. Tisíce mužov s vrkočmi a valaškami sa skrývajú v norách, vývratoch a jaskyniach, pripravení biť sa na ostrie valašky.
    Od brehov Dunaja až hlboko do mesta Bratislavy sa rozkladali veľké trhoviská. Šiatre stánkov boli často veľké ako domy a v ich útrobách sa mohlo skrývať hocičo. Platilo nepísané právo voľného trhu. Dalo sa tu kúpiť skutočne všetko, aj veci, o ktorých sa ľudia báli hovoriť. Od modranského porcelánu, kvalitnej kováčskej práce, hospodárskych zvierat, tehiel, dreva, korenín a cudzokrajných látok až po ľudské mäso. Každý platil Bratislavskému kráľovstvu rovnakú daň bez ohľadu na finančný obrat. Vďaka neobmedzeným obchodným možnostiam sa Bratislava stala dôležitým miestom v ríši. V bankách mali uložené svoje bohatstvá všetci panovníci, šľachtici, ale aj rôzni obchodníci, vrátane tých pochybných. Zbojníci sem kvôli bankám chodili len zriedkakedy. Poklady si uschovávali zväčša v horách na tajných, ťažko dostupných miestach a v jaskyniach. Hovorilo sa, že rozširujú fámy o dračích jaskyniach a tým držia zvedavcov ďaleko od svojich zlatých skrýš. Len zriedkakedy sa stávalo, že sa niekto o existencii draka išiel presvedčiť na vlastnú päsť. Pred otvormi jaskýň bolo vídať obhorené kosti. Ľudia sa mohli len dohadovať, či ich vyvrhol drak alebo ich narafičili zbojníci, aby vyvolali strach.
    Povrávalo sa, nie každý tomu veril, že za mesačných nocí navštevujú trh permoníci a menia svoje zlato za rôzne potrebné veci. Zväčša za také, ktoré sa nedajú nájsť pod zemou. Nakupujú látky, jedlo či predmety, ktorými si zdobia zabudnuté štôlne. Počas slnovratu tu vraj môžete nájsť aj takých permoníkov, ktorí predávajú strieborné a zlaté banícke nástroje. Lenže v spleti nočného trhu je ťažké natrafiť na ich stan, tmavý kút niekde v labyrinte podivných obchodov. Za noci nejestvuje v krajine nebezpečnejšie miesto ako bratislavské trhovisko. Dámy spoza mestských hradieb sem chodia iba v jasné dni, aj to v sprievode zbrojnošov, a kochajú sa krásnym i nezvyčajným tovarom.
    V jednu neskorú noc sa otvorili bratislavské hradné brány a z opevnenia vyšlo deväť ťažkých jazdcov. Pohyb a vrava na trhovisku napriek neskorej dobe neustali, práve naopak, kone mali ťažkosti predrať sa cez dav. Po niekoľkominútovom kráčaní zabočili k vysokým šiatrom a zosadli z koní. Dvaja zbrojnoši ostali na mieste, ostatní muži sa uličkou vybrali do najtmavších častí trhoviska.
    „Je tu kráľ!“ skríkol niekto a rýchlo zašiel do stanu. Pán Bratislavy a Malých Karpát sa predieral pomedzi obchodníkov v obkľúčení svojich vojakov. Po chvíli zastali, prvý muž odtiahol ťažké látky a cez otvor vstúpili dnu. Najprv jeden z vojakov, za ním panovník Alfonz a traja ďalší chlapi. V stane svietila petrolejka. Akýsi hlas ich žiadal, aby šli vpred. Vojak odhalil ďalšie závesy a jeho pán prešiel do druhého, menšieho stanu. Kráľ si sňal kapucňu. Jeho muži sa rozostavili po miestnosti. Z malého otvoru vyšiel starý, zvráskavený permoník v zelenom kabáte a za ním dvaja mladší. Najstarší pokynul kráľovi, aby si sadol na kožušiny, a on sám so svojimi drobnými druhmi si kľakli na zem.
    Rišišpiš sa tváril chladne. Nepretvaroval sa, bol vypočítavý a ak niekomu zvonku pomáhal, tak nie nezištne.
    „Ďakujeme ti za štedrosť tvojho národa, Rišišpiš,“ povedal kráľ Alfonz. „Nemohli sme použiť bohatstvo bratislavských katakomb. To iste vieš, musíme byť oficiálne neutrálni. Keď porazíme Hektora, pošleme ti do Štiavnice všetko jeho zlato.“
    „Nezabudol si na niečo?“ spýtal sa permonícky vládca nepríjemným škrekľavým hlasom.
    „Viem, na čo myslíš. Samozrejme aj tá časť dohody platí. Dostaneš moje tri dcéry. Ochotne sa vydajú za tvojich synov.“ Alfonz preglgol a tváril sa, akoby mu to vôbec netrhalo srdce.
    Rišišpiš si mädlil ruky a na tvári sa mu zjavil pohŕdavý úsmev.
    „V tom prípade je všetko v najlepšom poriadku. Nech prídu naraz s Hektorovým pokladom. V našich podzemných kráľovstvách sa o ne dobre postaráme. Prišiel si len pre potvrdenie našej dohody?“ spýtal sa s výčitkou.
    „Nie, samozrejme, že nie. Chcel som ťa informovať. Dračí jazdci sú totiž na ceste a čoskoro by sme mali dostať správu o splnenej úlohe. Tiež ti chcem povedať o princovi Tomášovi a zbojníkoch. Zavrú Ľudmile cestu na sever a z juhu ju zovrie košická armáda. Následne sa Tomáš vráti na Oravu, predpokladá sa, že to tam nebude mať ťažké, ľud ho netrpezlivo očakáva. Zbojníkom sme sľúbili Staré hory, kde nebudú rušení, a Tomáš im prinavráti Vlčie skaly.“
    „Komu pripadne Trenčín? Čo s ním bude?“ spýtal sa zvedavo permoník.
    „Predsa Norbertovej dcére Amálii. Košické kráľovstvo je najsilnejšie zo všetkých spojencov. Nebyť kráľa Norberta, Hektor by dávno zničil Trnavu s Nitrou a ja by som mu v Bratislave musel leštiť čižmy. Našťastie Norbert Hektora zamestnával neustálymi útokmi na Ľudmilino Banskobystrické kráľovstvo.“
    „Rozumiem. Trenčín mu právom patrí. Ak by si odo mňa ešte niečo potreboval, kráľ Alfonz, pošli posla do štiavnických baní. Ešte dnes v noci sa tam presúvam. Chcem svojim synom pripraviť svadbu, akú zabudnuté štôlne ešte nevideli! Hahahaa!“ zasmial sa podvratný Rišišpiš. Kráľ mu so skrývaným odporom podal ruku. Uvedomoval si, že mu má byť za čo vďačný, aj keď cena bola privysoká.
    Íver so zbojníkmi sa prebudili do slnečného rána a z húštiny začuli rachot. Akoby sa tadiaľ predieralo stádo statných jeleňov. Kým sa hluk približoval, postavili sa na nohy a zaujali bojové pozície. Íverova valaška zasvišťala, keď ju pripravil do útočnej polohy. Vtom z hustého lesného porastu vyšiel vysoký mladík kráľovskej krvi a za ním vystúpili dve zbojnícke chalaniská. Boli to princ Tomáš s Trúskavcom a Huňom. Zbojníci jeden po druhom opakovane zvýskli, neďaleko prenikavo zavyl vlk a muži sa srdečne zvítali. Tomáš v tej chvíli pochopil, že sa v zbojníckom národe hlboko mýlil. Akí sú chladní a zdržanliví, myslel si celý ten čas, čo putoval s dvojičkami a s čoraz viac sa rozrastajúcou svorkou vlkov. Teraz to všetko pochopil. Ich povahy tleli pod vrstvou ťažkých časov. Len čo však zazreli lúč slnka medzi konármi svojich dní, prirodzená veselosť a vášeň sa im vracala do krvi. Začala im bublať v žilách a po dlhom vyčkávacom chlade bolo v ich očiach badať divoké iskry.
    Deň sa chýlil k pravému poludniu a konvoj krutovládcu Hektora pokojne pochodoval v dvojstupe po lesnej ceste. Kráľ Trenčína a pán veľkého podmaneného územia na celom severe bol na ceste navštíviť svoju dcéru Ľudmilu, kráľovnú banskobystrického kraja. Odkedy spoločne zosnovali útok na Oravu a prešovské dŕžavy, ubehlo už niekoľko rokov. Ostatné mesiace sa zdalo, že sa im čoskoro podarí zlomiť aj Trnavu s Nitrou. Hektor dobre vedel, že Bratislava sa potom neudrží a bude slúžiť podmaniteľovi. Mesto na Dunaji so svojimi priľahlými panstvami totiž nevyniká silnou armádou a je známe skôr obchodom. Pre pána z Trenčína budúcnosť kvitla ružovými farbami, podliatymi krvou, ktorou tak cynicky a bezcitne plytvá. Starosti mu však robil Norbert z Košíc, ktorý neustále útočí na Ľudmilino mocnárstvo tvrdými výpadmi z juhovýchodu, a tiež zbojníci roztrúsení po všetkých lesoch a kopcoch.
    Viedol si so sebou stovku mužov. Rytieri, kuchári, radcovia, kováči a iní remeselníci, šarlatáni spoza Váhu a rádoví zbrojnoši. Les ticho šumel, lístie sa nebadane chvelo. Dvanásť mužov v ťažkom brnení uvoľnene sedelo na konských chrbtoch v blízkosti kráľa. Zato zbrojnoši sa nedisciplinovane motali po okraji lesa a sem-tam niektorý z nich zašiel medzi stromy. Kráľ sa zasníval a spomenul si na svojich dvoch chlapcov, ktorí s ním chodili na poľovačku a raz sa zatúlali do hlbokých lesov. O tri dni ich našli a boli tak dokaličení, že felčiari nevedeli s istotou povedať, či ich roztrhali vlky alebo zbojníci. Hektor sa vtedy zaprisahal, že vykynoží obe plemená do posledného tvora. Keď sa mu narodil tretí syn, so samozrejmosťou a hrdosťou ho poslal do Dračieho hrádku a vedel, že sa s ním už nikdy viac neuvidí. Nebolo však väčšej cti pre kráľa ako odovzdať tretieho syna dračej jazde. O ďalší rok sa mu narodila dcéra, vychovával ju, akoby bola chlapec, no napriek tvrdému zaobchádzaniu z nej vyrástla krásna žena. Jej túžba po moci však búrala všetky morálne zábrany a nebolo nič, čo by nespravila, aby na ňu bol otec hrdý. Dnes vládla Bystrici, kde sa vydala a následne za záhadných okolností ovdovela a stala sa jedinou vládkyňou. Spoločne s otcom potom rozprúdila v ríši ťažký teror. Zlo jej pristane ako ostré pazúry orlovi.
    Kráľ sa obzrel na kolónu za sebou a videl, ako sa kľukatí na dlhej lesnej ceste, ktorú obklopoval riedky les. Potom obrátil hlavu späť dopredu. Niečo zazrel. Bol si istý, že keď vracal pohľad pred seba, v riedkom lese na okraji videl veľkého jazdca v červenom. Nahlas preglgol. Obvykle nepoznal strach, no teraz pocítil zvláštny chlad a obrysy postavy v lese pôsobili zlovestne. Akoby videl smrtku s kosou. Rozhodol sa, že otočí hlavu na opačnú stranu, aby sa zase obzrel na kolónu a popritom skontroloval, koho má pri sebe. Keď otočil hlavu doprava, aj na druhej strane zazrel rovnakého jazdca. Nezastavil pohľad, opäť cez neho len preletel. Vedel, že je zle. Veľmi rýchlo mu došlo, ako sa veci majú. Niekto vyplatil Dračí hrad, aby vyslal trestnú výpravu. Potichu sa prihovoril rytierovi vedľa neho.
    „Branislav... Neobzeraj sa. V lese sú Dračí jazdci. Nerob podozrivé pohyby, len zvoľni krok a keď ťa budú ostatní obiehať, upozorni ich. Ja im skúsim uniknúť. Dvaja jazdci, ktorí sú najbližšie, nech idú so mnou. Povedz im. Choď!“
    Rytier nepohol hlavou, postupne začal zaostávať a každej dvojici jazdcov sa prihovoril. Keď prišiel k zbrojnošom, ktorých neplánoval upozorniť, odstúpil od kolóny na stranu a rýchlejším krokom sa vracal dopredu. V zornom poli, bez toho, aby hýbal krkom, sa snažil lokalizovať červených rytierov. Hlavou mu behali úvahy, či sú dračí jazdci takí silní, keď si myslia, že môžu pokoriť dvanásť rytierov a desiatky zbrojnošov. Veď pokiaľ vedel, v súčasnosti bolo červených jazdcov len sedem. Zrazu sa spoza vrcholkov stromov vynorilo niečo ozrutné. Škrekot ohlušil celú kolónu a všetci zastali a pozreli sa vpravo nad stromy. Nad štítmi lesa sa črtali ťažkopádne obrovské krídla, ktoré niesli mohutné telo draka. Zástup sa zrazu rozbil a bojová formácia sa rozpadla. Na krajoch lesa vystúpilo spolu sedem urastených dračích jazdcov v matných tmavých prilbách a červených plášťoch. Drak sa nezadržateľne približoval a vtedy Hektor vyrazil vpred. Kopytá jeho koňa sa tvrdými údermi zabodávali do hlinenej cesty. Na úteku za sebou kráľ zacítil horúcu žiaru. Keby sa obzrel, videl by, ako jeho dvanásť rytierov pohltili plamene z nebies. Z oboch strán sa na cestu prihnalo sedem dračích jazdcov a začalo stíhať svoj živý terč. Škrekot a chrlenie ohňa za ich chrbtami pomaly utíchal. O chvíľu bolo zviera na ceste späť do jaskýň.
    Hektor sa obzeral a videl, že kone jeho vrahov sú čoraz bližšie. Rozhodol sa strhnúť to do lesa a spoľahnúť sa na zvierací inštinkt a ľudské šťastie. Červení jazdci neváhali a vydali sa za ním. Kráľ už nebol schopný medzi stromami sledovať, čo sa deje za ním, a začínal byť z toho nervózny. Napokon neodolal a obzrel sa. Veľký červený rytier bol úplne natlačený na jeho chrbte a Hektor náhle pocítil prudký náraz do kolena. Mohutný dub ukončil jeho útek. Kôň bežal ďalej, kým krutovládcu nečakaná rana vymrštila zo sedla a následne ním otriasol tvrdý pád. Kľačal na jednej nohe, druhú mal zjavne zlomenú. Tasil meč a zúrivo sa obzeral okolo seba. Sedem jazdcov ho obstúpilo. Zosadli z koní a ležérne vytiahli meče. Bonifác si sňal prilbu. V jeho tvári Hektor zbadal svoj vlastný odraz. V tej chvíli vedel, že práve stretol svojho tretieho syna. Pustil z rúk zbraň a chcel ho osloviť. No skôr ako niečo stihol povedať, Bonifácov meč mu prešiel skrz hrdlo a nenávratne zmenil budúcnosť ríše.
    Oči zbojníkov všetko sledovali z tajných skrýš a správu rozniesli do najbližších chotárov, odkiaľ stekala do údolí po prameniacich riekach. Zvesti o krutovládcovej smrti sa rýchlo dostali i k jeho dcére Ľudmile. Zabarikádovala sa na Pustom hrade vo Zvolene. V tom čase zo severu prichádzali celé hordy zbojníkov a z juhovýchodu armáda košického kráľa Norberta. Na severovýchode číhali v lese dračí jazdci a čakali, kým im spojenci vydajú kráľovnú. Tá spanikárila a prezlečená za slúžku opustila hrad. Odišla len s dvoma mužmi, ktorí sa preobliekli do starých otrhaných šiat, aby budili dojem bezmajetných ľudí žobrúcich pri hradbách. Kúsok za ňou vyrazil z hradu akýsi dvoran. Zbojníci strážiaci severnú stranu sa zháčili, no o chvíľu celú záležitosť ľahko pochopili. Muž na koni, podľa oblečenia šľachtic, sa rozhodol neostávať v hrade a vyťažiť zo situácie niečo pre seba. Obrátil koňa k mužom s vrkočmi.
    „Chyťte ju!“ ukazoval prstom na kráčajúcu otrhanú ženu. „To je Ľudmila!“ Docválal k zbojníkom. Jeden z nich ho strhol z koňa a ostrie valašky mu priložil ku krku.
    „Čo tu bliakaš jak zmyslov zbavený?“ spýtal sa ho muž s očami vlka. Šľachtic začal koktať a snažil sa vysvetliť situáciu. Razom sa rozľahol silný hlas bojovej trúby a z juhu na Pustý hrad zaútočila armáda kráľa Norberta. Zbojníci sa vybrali k Ľudmile. Obzerala sa, držala si dlhé staré sukne a zahaľovala si tvár do kapucne. Trúskavec s Huňom si vzali na starosť jej sprievodcov. Otrhanci spod špinavých šiat vytiahli meče a chceli so zbojníkmi skoncovať. Dvojičky nemali chuť na žiadne hry, pár skokmi si našli dobrú pozíciu, odkiaľ zaťali valašky do krkov súperov. Protivníkov nechali padnúť k zemi a hľadiac na odchádzajúcu Ľudmilu vyťahovali zbrane z vyhasínajúcich tiel. Nemali snahu dobehnúť kráľovnú. Stačilo im vidieť, že kráča správnym smerom. Len ju postupne nasledovali a svojím pohybom smerovali na správne miesto. Keď konečne vošla do lesa, zbojnícki chlapci sa otočili a kráčali späť k hradu. Počuli ešte, ako Ľudmila zvýskla strašným zúfalým hlasom. Hluk ustával a oni vedeli, že podlá líška roky terorizujúca kraj je na ceste do ramsarskej noci.
    Obaja zákerní panovníci boli mŕtvi a nenechali za sebou nikoho natoľko lojálneho, kto by niesol erby líščieho rodu po ich smrti. Hrady, ktoré im patrili, sa odovzdali do rúk spojencov takmer bez boja. Pár Hektorových blízkych radcov a hradných pánov bolo popravených na oravskom nádvorí, kde znovu zaviala vlajka rodiny rysov, ktorú vztýčil princ Tomáš.
    Keď pred rokmi odchádzal princ z Oravy, jeho otec ešte žil. Hektor sa blížil a pád Rysieho kráľovstva bol neodvratný. Vtedy Štefan III., pán Oravy, zavolal svojho syna do najvyššej veže a požiadal ho, aby odišiel do hôr a spojil sa so zbojníkmi. Princ odchádzal s ťažkým srdcom. Veril však, že kráľovstvo sa udrží a on sa vráti so zbojníckym národom, aby pomohol rozbiť armádu krutovládcu. Nanešťastie jeho otec bol porazený a popravený skôr, ako Tomáš vôbec prekročil hranice panstva. Keď vošiel do Starých hôr, bol už posledným nositeľom svojej krvi. Roky sa skrýval a utekal trestným jazdám Hektora. V Pieninách našiel pokoj, a tam sa postupne sústredila najväčšia svorka vlčieho národa v ríši. Zbojníkov viedol sám princ Tomáš, syn Štefana III., kráľa, ktorý bol známy ako priateľ horských národov. Na rozdiel od väčšiny južných kráľovstiev mal Štefan so zbojníkmi dobrý vzťah a, možno až na nejaké drobné nedorozumenia, nažívali ako dve lesné šelmy vo vzájomnom rešpekte. Po boku Tomáša stáli mladé zbojnícke dvojičky Trúskavec s Huňom. Tí si napriek nízkemu veku vydobyli vysoké postavenie medzi Vlkmi. Na začiatku vojny sa zo Starých hôr prebili až do Pienin a zanechali za sebou červenú čiaru, sfarbenú krvou Hektorových vojakov. Keď krutovládca vtiahol do boja a hodil ríšu do ohňa vojny, Staré hory prečesal skrz-naskrz. Hlavy s vrkočmi nabodával na konáre stromov a valašky tavil v kováčskych dielňach, aby sa z nich vyrobili meče. Dnes je však nepriateľ mŕtvy a zbojníci sa vrátili do banskobystrických lesov i na Oravu. V ríši sa chystá stretnutie zástupcov všetkých kráľovstiev, kniežatstiev i podzemných a lesných národov. Musia sa dohodnúť, čo bude ďalej.

(autorom ilustrácie je Marek Štefko)

   Prichádzalo leto a Váh sa pomaly sťahoval do svojho koryta. Okolo skaliska, na ktorom stál Trenčiansky hrad, opadala voda a tráva sa čerstvo zelenela. Cez mesto prúdili koče a kolóny ľudí ako krv tepnou do srdca. Pomaly sa ťahali okolo katovho domu a potom prudko vľavo až k hradným bránam. Hostiteľkou bola Amália, dcéra kráľa Norberta Veľkého z Košíc. Svoj prívlastok si Norbert vydobyl až v tejto vojne, keď sa najvýraznejšou mierou zasadil o udržanie nielen svojho, ale i Trnavského a Bratislavského kráľovstva s Nitrianskym kniežatstvom. Na sneme sa mal len formálne potvrdiť nárok jeho dcéry na Trenčianske kráľovstvo. No na pláne boli i menej jasné veci.    Prvý deň pasovali Amáliu i Tomáša za kráľov. Tomáš zdedil oravský trón po svojom otcovi, zavraždenom Hektorom. Prítomní boli zástupcovia všetkých kútov ríše. I zbojnícke dvojičky prišli vzdať hold korunovácii kráľa, no vedeli, že snemu sa nezúčastnia. Za zbojníkov zostane na hrade Íver. Hlavný vyslanec vlčieho národa. Amália v čiernom havraňom kabáte a Tomáš v plášti vo farbách rysa si nechali na hlavy posadiť zlaté koruny a večer hodovali so všetkými hosťami. Medzi ľuďmi bolo cítiť len malé napätie, alebo skôr očakávanie, ktoré sa upieralo na blížiaci sa povojnový snem. Prevládala však radosť z mieru, konečného víťazstva i korunovácie mladých panovníkov, nositeľov dobrého mena svojich rodičov.

    V neskorej noci bolo ešte stále počuť ozveny dvorných kapiel. Na najvyššej veži Trenčianskeho hradu sa zjavili dva tiene. Rys a Havrania žena stáli nad mestom a symbolicky i nad celou ríšou. Na okolitých kopcoch horeli ohne. Zapálili a udržiavali ich zbojníci. Nad lesmi sa nieslo vlčie vytie. Amália s oravským kráľom sa držali za obe ruky a v očiach, do ktorých hľadeli, si premietali budúcnosť. Čo v nej videli, tušili len oni. V zraku im bolo badať mávnutie havraních krídel a ladné pohyby lesnej šelmy. Keď sa nad štítmi stromov začalo vyjasnievať, tiene z hradnej veže nebadane zmizli.

    O týždeň po dvojitej korunovácii nastal deň snemu, zasadnutie všetkých dôležitých zástupcov ríše.
    Sála sa pomaly plnila. Na okrajoch už od začiatku stálo zopár mudrcov a najvyšších rytierov. Delenie padlých území medzi víťazov sa nieslo v uvoľnenom duchu. Trenčín pripadol košickému kráľovi Norbertovi, ktorý ho okamžite odovzdal svojej dospelej dcére Amálii.
   Po sneme sa vo veľkej sieni trenčianskeho hradu vytvorili dvojice a rôzne skupinky, ktoré spolu umiernene diskutovali. Prišlo aj pár hudobníkov a v tichom tóne spríjemňovali atmosféru. Amália stála sama pri okne a hľadela na kraj. Naklonila sa von. Videla, že po strmej hradnej ceste upaľuje jazdec na koni. Keď prišiel k hradnej bráne, kôň padol a v ľahu kŕčovite vystrel nohy. Muž už stál na zemi, nedbal porazeného koňa a vysvetľoval niečo strážam. Roztiahol pergamen a živo gestikuloval. Stráže otvorili bránu. Jazdec bežal kamennou cestičkou hore. Amália sa obzrela. Hľadala medzi hosťami Tomáša. Našla jeho pohľad a privolala ho. Ukázala mu posla. Práve vchádzal do útrob hradu. Pozreli sa na seba. Tomáš ju pohladil po vlasoch a niečo jej povedal. Potom sa otočil a šiel k Alfonzovi, ktorý sa rozprával s Norbertom.
    „Prichádza posol,“ povedal im znepokojeným hlasom Tomáš.
    „No a?“ spýtal sa so smiechom kráľ Alfonz.
    Do miestnosti vtrhol spotený muž v zničených vojenských šatách.
    „Pán môj!“ otočil sa posol ku košickému královi. „Mám pre vás naliehavé správy. Pergamen od vášho zástupcu.“
    „Hovor!“ naliehal panovník.
    „Na južnej hranici ríše počuť sekery. Muži vyšplhali na najvyššie borovice a videli v diaľke miznúť štíty stromov.“
    Norbert sa pozrel na ostatných.
    „Čo to má znamenať?!“ spýtal sa so znechuteným výrazom trnavský kráľ Roland.
    „Tam, kde miznú štíty storočného lesa, je vidieť vztýčenú vlajku polmesiaca. Sú blízko.“
    „Zahnuté šable?“ spýtal sa zasvätene Alfonz.
    „Určite,“ prikývol košický kráľ. „Musím ísť späť.“
    „Zbojníci pôjdu s vami. V storočných lesoch nás budete potrebovať,“ zamiešal sa Íver.
    Kráľ Oravy, Tomáš z rodu Rysov, ticho zašepkal:
    „Nech sa Morena zľutuje nad našou ríšou...“