Na svahu

  

V diaľke zahučala lavína. Alfréd sa inštinktívne obzrel, ba dokonca prešiel z pluhu do ostrého zjazdu. Nuž, pud sebazáchovy mal zjavne vyvinutý nadmieru. Pre husté sneženie musel hneď spomaliť. Dával pozor, aby do niekoho nenarazil, no rovnako sa v duchu so strachom spytoval, či niekto nenarazí doňho. Pomaličky kĺzal dolu a pokukoval po nejakom svetielku alebo lyžiarskom bufete. Alfréd je človek, ktorý vulgárne nadáva len vtedy, keď pod sebou cíti pevnú pôdu. Najčastejšie pred deťmi, tam, kde nikto nie je, alebo doma v kuchyni za stolom. Preto v snehovej metelici, upnutý vo svojich lyžiarkach, nezahrešil a len tak tíško mierumilovne mrmlal a popiskoval. Keď začalo tak bláznivo snežiť, v ten deň schádzal svah tretí raz. Už zhruba vedel, kde sa čo nachádza. No v bielej búrke strácal orientáciu. Zvrchu k nemu doliehali hlasy. Dolu sa rútila divoká skupina lyžiarov. Hlasno kričali a výskali, víchrica im bola zábavou. Surfovali si na mäkkých vlnách a Alfréd začal rýchlo prešľapovať k okraju, aby sa im vyhol. Vtom do neho jeden zjazdár tvrdo narazil plecom. Náš hrdina zletel do mäkkého záveja. Náraz ním otriasol a hlavne ho poriadne vyľakal. Lyžiar ani nezastavil, s vreskotom pokračoval ďalej, akoby práve triumfoval tým, že niekoho zložil na zem. Alfréd sa tak zľakol, až sa mu zazdalo, že sa topí. Lapal po dychu a hneď nato ho rozbolela hlava. Obrovské vločky sa mu na tvári nestíhali topiť, jazykom si ich stieral z pier. Pozviechal sa a oprašoval zo seba sneh.

„Pomóc,“ povedal ticho. Vždy sa to slovo hanbil zakričať. „Prosím, pomôžte mi niekto,“ zavzlykal, zase bez razancie. Smrkol do seba a obrátil lyže dolu svahom. Postupoval strategicky, opatrne, pomaly. Raz sa obzeral a potom zas ostril zrak pred seba. Neprestávalo snežiť. Za chvíľku už musí byť dole, upokojoval sa. Sadne do auta a pôjde domov. Ráno sa sem vybral sám, demonštratívne nevzal manželku, lebo sa pohádali pre malichernosť. Už ani nevedel, či očúral dosku alebo nechal ponožky prevesené na operadle kuchynskej stoličky. Zdalo sa mu od nej detinské, že ju také hlúposti vytočia. Tak ju za trest nechal doma. A teraz by sa mu tak zišla, vo dvojici by to bola hádam aj zábava.

„Ách bože, ách bože, bože... Čo som komu.. Ježiško, Mária.. Pane bože. Sneží a sneží,“ lamentoval. Nabudúce zdvihne dosku a ponožky hodí do koša na špinavú bielizeň. Áno, určite tak spraví, aby tú hysterku nenervoval. Ale nie hysterku, čo to hovorí, veď ona to s ním určite nemyslí zle. Dá jej za pravdu, láska, to sú kompromisy, tak sa to píše v príručkách.

Konečne natrafil na maringotku – bufet, kde predávali čaj a tuším langoše, nevedel prečítať zasneženú tabuľu s ponukou.        

„Prosím vás...“ povedal úplne žalostne, akoby v tej metelici stratil rodičov. „Prosím vás, spravíte mi jeden čaj? Vďaka. To je počasie. Bože. Tak jeden čajík poprosím,“ prihlúplo sa usmieval a sem tam rukou zaháňal vločky.

„Čaj došiel. Voda došla,“ povedala mu stroho bufetárka s veľkými, nafúknutými lícami a s bielou nízkou kuchárskou čiapkou.

„Ako to, ako? Ako to, že došiel čaj?! Vy nemáte čaj?“ vyjachtal Alfréd.

„Pochopili ste to veľmi správne,“ odpovedala žena a dlaňami sa vyzývavo oprela o pult.

„Tak aspoň ten langoš mi spravte, prosím vás.“

„Langoš? No dovoľte. Čo si myslíte, že som vaša matka?! Ja mu dám aj langoš, hneď!“

„Čo tým chcete povedať? Veď tam na tabuli je napísané, že ponúkate čaj a langoše. Pozrite!“ Tackavo pristúpil k tabuli buchol po nej palicou a otriasol z nej sneh. Za písmenami „Lan“ sa však neskrýval langoš, ale oznam, že „lanovka nefunguje.“ Alfréd sa zahanbil. A to je veru ideálna chvíľa zaútočiť. Keď má nasledovať ospravedlnenie, náš hrdina pokračuje v boji a zmätie súpera.

„A čo tu teda máte, keď čaj a langoše došli!“ skríkne.   

„Langoše nedošli, došiel len čaj,“ povie zlomyseľne veľká žena za pultom.

„Nedošli? Tak mi jeden spravte!“

„Nedošli, pretože sme ich nikdy ani nemali!“

„A čo teda máte? Dám si hocičo, čo máte!“

„Nemáme nič,“ odpovie žena prísne.

„Nuž a prečo máte otvorené, keď nič neponúkate?!“ kričí na ňu Alfréd.

„Hádam nezavrieme, keď je tu toľko ľudí!“

 

Lyža k lyži, odcapkal na svah a pustil sa dolu. Plakal. Vedel, že je zbabelý a jeho situácia prinajmenšom zvláštna. Nevedel, kde je to parkovisko. Išiel dole, pustil to naplno. Na chvíľu sa cítil ako veľký frajer. Predstavil si, že je free rider, a spravil prudké kristiánky. Samozrejme následne aj pár kotrmelcov, ktoré neboli súčasťou predstavenia. Ostal ležať. O chvíľu precitol a pokúsil sa pozbierať zo zeme. Prišlo stmievanie. V hmle zazrel akési svetlá a tak skĺzol k nim. Vošiel dnu a našiel sa na recepcii horského hotela.

„Želáte si, pane?“

„Určite. Určite, určite, určite. Želám si.“

„A čo to bude?“ ešte stále zdvorilo, no už s obavami sa pýtala pani v elegantnej blúzke s viazankou pod golierom. Alfréd si uvedomil, že slovo golier ho nesmierne irituje, no nešlo to vziať späť. Raz mu prišlo na myseľ a to nezmaže.

„Tak, ja by som sa rád u vás ubytoval. Na túto noc. Nestihol som, totiž...“ a tu sám cítil, že ide o podivný moment: „Nestihol som pred zotmením dôjsť na parkovisko,“ zatváril sa, akoby vedome povedal nejakú koninu.

„ Pardon?“ úslužne, s afektovaným francúzskym prízvukom sa spýtala recepčná.

„No, jednoducho... Nejakú izbičku. Len na túto noc. Zajtra zase pôjdem svojou cestou. Ďakujem vám veľmi pekne. Ďakujem,“ hovoril Alfréd, tuším až dojato.

„Prajete si izbu s televízorom, kúpeľňou a manželskou posteľou?“

„Určite nie.“

„Aha... Tak jednoposteľovú bez tv?“

„Prosím?“

Recepčná sa nadýchla a povzdychla: „Izbu pre jedného bez televízneho aparátu?“

„Bez aparátu, Áno. Ďakujem. Bez aparátu, určite.“

„Nech sa páči, druhé poschodie, dvere číslo pätnásť.“

„Ďakujem, dvere číslo šestnásť, rozumiem,“ vzal si kľúče.

„Pätnásť!“ zdôraznila pani za pultom.

„Štrnásť...“ šomral si Alfréd smerujúc k výťahu. V každej ruke mal jednu lyžu. Na treťom poschodí vystúpil a hľadal svoje dvere. Padal z neho svet. Teda sneh, ale jemu sa zdalo, že svet. Zase plakal. Musel sa aj s lyžami prácne vrátiť na prízemie a povedať, že izbu nenašiel.

„Bože...“ nečujne vyriekla recepčná, kým zdvíhala sklápací pult. Vyšla a odviedla hosťa k izbe. Keď Alfréd vošiel dnu, poďakoval a zavrel dvere. Samozrejme, s nejakým prepitným si nerobil starosti.

                Zažal a zadkom tvrdo dopadol na posteľ. Hlava mu spočinula v rukách. Držal si ju ako nejaký pokazený predmet, ktorý je veľmi dôležité čo najrýchlejšie opraviť. Potom si rozopol kombinézu a stiahol ju z pliec. Sveter ho hrýzol na krku. Nejako sa mu podarilo úplne sa vyzliecť. Následne si ľahol a nohy s ťažkosťami vytiahol na matrac. Zaspal so zažatým svetlom nad hlavou. Ráno ho prebudilo klopanie na dvere v podaní neoblomnej upratovačky. Musel opustiť izbu do piatich minúť. Požiar by bol určite milosrdnejší. Vymotal sa zo schodiska a samého ho prekvapilo, že zase stojí pred recepciou. Začal na pult vykladať všetko, čo mal vo vreckách. Medzi zápalkami, použitými papierovými vreckovkami, manželkiným rúžom a zabaleným cukríkom sa našiel dostatok peňazí na zaplatenie za hotel. Vyšiel na svah. Síce už prestalo snežiť, ale okolie pokrývala nepriechodná hmla. Pustil sa dolu. Rýchlo na parkovisko, nič iné ho nezaujímalo. Letel, klesal a čakal, že čoskoro uvidí svoju pristávaciu dráhu. V duchu už vysúval podvozok. Hmla sa pred ním rozostupovala, hustý zástup priesvitných duchov hôr mu robil koridor a on trielil dolu. Ráno bolo všade prázdno. Všetci ešte oddychovali a zbierali sily.

                Po štvrťhodine prudkej jazdy spomalil a napokon úplne zastavil. Hmla neustupovala a koniec svahu bol v nedohľadne. Obočie mal smutne prehnuté. Obzeral sa vôkol a premýšľal, čo to má vôbec znamenať. Znovu sa vrhol na šikmú plochu a zlyžoval ďalšie kilometre.

                Tak, a teraz už mal toho dosť. Prešli dve hodiny. Blížilo sa poludnie, rovina neprichádzala a hmla stále obopínala horu v tesnom zovretí. Prefrčal okolo nejakej chaty a pomaly sa začínali ukazovať ďalší lyžiari. Chvíľu ich pozoroval, no všetci vyzerali pokojne, ba dokonca, ako sa Alfredovi zdalo, sa tým debilným lyžovaním bavili...

                „Prosím vás!“ zavolal na jedného postaršieho muža, ktorý zjazdoval pomalšie a dal sa zastaviť.

                „Áno?“

                „Prosím vás, kde je parkovisko?“

                „Ako to väčšinou býva, aj keď nie spravidla, parkovisko je umiestnené v spodnej časti svahu,“ žoviálne odpovedal.

                „Ja už idem dosť dlho, a ešte sa mi nepodarilo dôjsť na koniec.“

                „Ha!“ starec sa zasmial. Bral to ako celkom vydarený vtip a začal sa presúvať do stredu zjazdovky. „Tak hádam sa vám to čoskoro podarí,“ povedal s úsmevom.

                „Hádam,“ zašomral zúfalý lyžiar a nenápadne sa vybral za starým pánom. Ten mu však o chvíľu ufujazdil a zmizol v hmle.

               

                Prešlo pár dní. Alfredovi došla hotovosť a v jednej chate sa spýtal na prácu. Začal robiť údržbára a pomocníka v kuchyni. Dostal malú izbu, o ktorú sa delil s kuchárom. Predošlý deň mu napadlo vyviezť sa na vleku. Ale po hodine cesty hore na nič nové neprišiel a cítil sa ešte viac dezorientovaný. Vo vestibule si pozrel mapy vyvesené na stene a názvy kopcov mu nič nehovorili. Telefón tu nemali, akoby ani nevedeli, čo to je. Na lyže sa bál postaviť, nechcel stratiť túto chatu. Po mesiaci sa majiteľ i spolupracovníci začínali čudovať, prečo nový zamestnanec neopúšťa svoje miesto, nezájde ani na lyže, ani do dediny. Povedal im, že ho tam dolu už nič neťahá. Svoje skromné miesto už nikdy neopustil, pretože sa bál riskovať. Uspokojil sa s málom a uzavrel sa v lyžiarskej ubytovni ako v slonovinovej veži. Medzi spolupracovníkmi si našiel kamarátov a návštevníci mu prinášali závan vonkajšieho sveta. Často s nimi posedel a počúval ich príbehy. Bol hrdý, že prežije aj bez manželky. Beztak sa k nemu chovala skôr ako matka...

                Raz ráno vstal, pozrel sa z okna a všade bolo jasno. Asi kilometer pod chatou videl parkovisko, z ktorého viedla cesta do údolia. Práve sa tam točil autobus. Vtedy dostal strašný strach. Čo ak sa ľadovec začne topiť, čo ak sa jeho nový svet plný priateľov roztopí a zmizne spolu s chatou? Rýchlo zastrel závesy, pretrel si oči a znova odostrel. Všade bola hmla...

 

Autorka ilustrácie: Lucy Bumpkinova

Autor textu: Lukáš Cabala - z antikvariátu Čierne na bielom