Magický antikvariátizmus (temné sklady Antikvariátu ČnB)

Nejeden zákazník sa priateľsky spýtal, či by mohol nazrieť do skladu a vybrať si knihy priamo z políc a nie z internetovej stránky. Prečo nie? Veď čo také by sa asi mohlo stať? A preto, niekedy v začiatkoch antikvariátu, o ktorom hovoríme, zopár ľudí naozaj mohlo nahliadnuť medzi police, poprechádzať sa, ohmatať či prelistovať si knižky.

Rýchlo sa však ukázali nečakané úskalia a podivná rozmarnosť priestorov. Jedného dňa tých pár návštevníkov, čo sa potulovalo v sklade, nie a nie vyjsť. Možno nevedia, čo je slušnosť, napadlo Jakubovi. Až keď sa zotmelo, vyšiel po schodoch do podkrovia, kde sklad sídli, a opatrne nakukol.

Dlhé chodby ako tunely bez svetla na konci. Začínal sa báť. Prechádzal jednotlivé sekcie, či tam nenájde niekoho zo stratených sedieť alebo postojačky čítať v kúte. Ale nikde nikoho.

Prezrel už všetko, zostávala len svetová beletria, pravda – najobšírnejšia kategória. Na začiatku si všimol knihu Borgesa, bola ledabolo postavená a práve sa zošmykla na plochu poličky. Kúsok ďalej Cortazár a po dvadsiatich minútach chôdze mu do očí padol Márquez. Kombinácia týchto mien juhoamerického magického realizmu mu naháňala strach. Zvláštny literárny kód ho varuje, zdalo sa mu. Šalom si s nepokojom uvedomoval i neskorú hodinu. Už odbila polnoc a ktovie, zákazníci sa možno inými chodbami dostali k východu.

Potom prišiel na koniec písmena zet. Musel si hrýzť hánky. Obzrel sa na dlhočiznú chodbu, ktorú mal za sebou, a následne sa opäť otočil do tmy. Hľadel na priestory, kde sa abeceda tiahne ďalej s menami autorov a kníh, ktoré nikto nemôže poznať.

„Haló!“ zakričal a slovo sa mu ešte chvíľu vracalo ozvenou. Kam až ho knižnica pustí? A hlavne, dovolí mu vrátiť sa? Pýtal sa sám seba a pomaly vkročil do tieňa nepoznaných písmen.

Čo videl a zažil, to by sám nevedel a možno ani nechcel opísať. Spoznal svoj antikvariát i jeho najhlbšiu podstatu a bolo mu umožnené vrátiť sa.

Keď sa zase vynoril niekde pri autoroch začínajúcich na posledné písmeno bežnej abecedy, našiel tam čakať ustarostených rodičov. „A čo stratení zákazníci?“ spýtal sa ich s nádejou. Oni len smutne pokrútili hlavami.

Spomenúť si, ako sa volali, nebolo v ich silách. Určite sa aj predstavili, no kto si pri zoznámení zapamätá meno? Človek si ledva pamätá svoje. Jeden návštevník prišiel vlakom a tá pani vo fialovej baretke autobusom. Najhoršie bolo, že prešli týždne a nikto tých ľudí nehľadal. Tak už to býva, najzvedavejší čitatelia sú samotári, ktorí rezignujú na bežný život a stratia sa v knihách alebo v labyrinte políc.

Keď sa dnes niekto opýta, či by mohol nakuknúť do skladu, Šalom ťažko skrýva zdesenie, iba čosi nezrozumiteľne zamietavo drkoce.