Líšky a knižky (rozprávka)

          Už niekoľko dní pršalo a k večeru prichádzali búrky. Lístie lesa hučalo ako vodopád. Skaly dávno neboli tak poriadne umyté, naposledy, keď pred dvoma rokmi čakali zástupcu z Tatier. Ale ťarbavý medveď z Kôprovej doliny poriadok nijako neocenil, ba možno si to ani nevšimol. Teraz nebolo treba svižné veveričky, aby vlhkým machom čistili kamenný povrch v najvyšších častiach hory. Dážď si zmyslel, že všetko poumýva a tráve s lístím dodá sviežejšiu farbu.

          Bola sobota ráno, obyvatelia lesa využili voľný deň na upratovanie alebo iné domáce práce.

          Inak to nebolo ani v ryšavej rozrastajúcej sa rodinke.

          Starý lišiak priniesol veľkú zavretú plechovicu plnú bielej farby. Položil ju do stredu jednej z čerstvo vyhrabaných miestností rodinnej nory a mädlil si nad ňou ruky. Z chodby nakúkali tri líščatá. Spomedzi hustej ryšavej srsti im svietili oči. Keď otec pazúrom nadvihol vrchnák, neodolali a ostýchavo vošli dnu. Za nimi i stará líška. Celá natešená do práce zvolala: „Tak dnes to tu konečne vymaľujeme! Lišiak, podaj mi štetec.“ Natiahla packu a kým čakala, obzerala si vyhladené hlinené steny.

          Lišiak ustrnul. Keby bol býval bledší, všetci by videli, ako sa červená. Pozreli na neho.

          „Ja sa po štetce nevrátim,“ povedal rozhodne. „Tak som zabudol, a čo? Po farbu som šiel na opačný koniec lesa a bažant svoj obchod už beztak zatváral.“

          Líška pristúpila k otvorenej plechovici a kým vážne hľadela Lišiakovi do očí, pomaly dvihla chvost a jeho konček namočila do farby. Bez toho, aby z manžela spustila zrak, spravila tri kroky k stene a začala natierať.

          „Tá farba sa zo srsti nebude dať zmyť!“ vystrašene zaúpel lišiak s packami na ušiach.

          „Tato, ty si svoj chvost ešte ani nenamočil a tiež ho máš na konci biely!“ ozvalo sa jedno z líščiat.

          Otec sa vyľakane obzrel za seba, potom naspäť na líščatá a nakoniec sa so smiechom chytil packou za brucho.

          O chvíľu už všetci maľovali, až kým neprekryli hnedú farbu hliny v celej miestnosti.

          Po obede si oddýchli v tieni na okraji lúky. Lišiak vstal prvý, šiel pomaly k nore, no počul, ako sa aj ostatní dvíhajú a oprašujú si kožuchy. Čakalo ich ešte veľa práce.

          Z komory vytiahli dosky namorené včelím voskom a nanosili ich do vymaľovanej miestnosti. Tu ich zbíjali dohromady a skôr, než slnko začalo zachádzať za horu, líščia knižnica s čitárňou bola hotová. Jednu časť vystlali machom a čerstvým senom, čo voňalo ako horúce ráno. Z drevenej debny v chodbe začali vyberať knižky. Celú zimu ich chodili kupovať k váženému jazvecovi. Každú jednu starostlivo vyberali a na chvíľu, kedy ich konečne uložia do poličiek, sa veľmi tešili.

          Keď bolo všetko hotové, sadli si do vystlaného rohu, lampáš zavesili na koreň, čo trčal zo steny a sledovali chrbty všetkých knižiek. Boli tam Rozprávky spod vŕby s krásnymi ilustráciami, zobrané spisy Sovy lesnej, v jej knihách sa skoro všetko odohrávalo v noci. Našli by ste tam i Atlas vtákov od autorskej dvojice Rybárik & Dudok a v hornej polici antológiu hororových poviedok Ľudia v lese. Avšak zopár knižiek s príbehmi pre deti bolo od ľudského mláďaťa Amélie, od dievčaťa, ktoré nikdy nevyrástlo a zostalo žiť medzi stromami spolu so zvieratami.

          Stará líška si vzala okuliare, dala si ich na oči, otvorila knižku a skôr, ako začala s rozprávkou, veľmi vážne povedala: „Deti, nezabúdajte, čítanie je to, čo nás odlišuje od ľudí.“