Dobrodružstvá Jakuba Šaloma z antikvariátu III. (príbeh z výkupov)

Zaznie bzučiak a Jakub sa rýchlo spýta, na ktoré poschodie má ísť. Lenže dotyčný medzitým reproduktor vypol. Zvoní znova, pýta sa, dostáva odpoveď. Naskočí do výťahu, vystúpi na šiestom podlaží, čo je tesne pod rozprávkovou sedmičkou. Len o poschodie vyššie zrejme býva Snehulienka. Šalom stojí pred výťahom, ktorý medzitým klesá dolu, potopený niekým, kto si ho privolal. Možno sa trpaslíci vracajú z fárania a o chvíľu prefrčia na siedme. Jakub sa pozerá na troje vchodové dvere, žiadne nemajú menovku. Musí čakať, kým pánovi napadne otvoriť.

Nevyzúvajte sa, povie. Jakub to berie ako formalitu a napriek tomu si začne dávať topánky dolu. Nevyzúvajte sa. Zopakuje pán pevným hlasom. Šalom je však slušný, do bytu pôjde bosý. A vtedy to príde: Svoje biologické veci si nechajte v topánkach! Zahučí domáci, Jakub sa v sekunde obuje a zmierlivo sa usmeje.

Konečne pristúpi k poličkám, kde je celá plejáda z edície SPKK, slávnej neslávnej série, ktorú väčšina domácností v socializme odoberala. Jakub by hneď vedel odmietnuť, zo slušnosti sa tvári, že uvažuje. Až potom poďakuje a pán mu napokon núka knihy zadarmo, akoby s tým od začiatku rátal. Šalomovi je hrozne nepríjemné odmietnuť, a tak bude musieť všetko ponosiť dolu, potom domov a uskladniť.

Opäť vo výťahu. Hľadá stopy po trpaslíkoch, zabudnutý krompáč alebo špicatú čapicu.

Niekto Jakubovi povedal: to musí byť zaujímavé, chodiť na výkupy a vidieť rôzne byty. Ak máte radi vyšívané jelenčeky na stenách, tak určite.

Tri veľké škatule vyteperil Šalom z výťahu pred vchod. Nejaký dedko, veselý ako chlapec, mu podržal vchodové dvere. Viete, tie dvere nedržia otvorené, je to pokazené, všetko je pokazené, to kedysi takto nebolo… Hovoril rozjarene, nie smutne. A čo? knižky vám dali? Čo ešte zbierate? Pýta sa. Už nič nezbierame, pane, hovorí mu Šalom, len knižky, nič iné nás ani nezaujíma. Aha, tak. Odvrkol s úsmevom. Ako priesvitný bledý tieň stále postával v tesnom závese. Jakub, nahadzujúc knihy do auta, počul jeho ostentatívne dýchanie. Otočil sa na starého pána. Mal v ruke biele mokasíny, spojené špagátom, ako to býva v obchode. Asi pre prípad, keby sa v nich niekto rozhodol ujsť, potom by musel drobčiť a ľahko by ho chytili. Nechcete topánky? Spýtal sa. Ej, topánky? Veru nie. Odpovedal Šalom a popravde netušil, koľká bije. To som teraz našiel tu pri kontajneri, predstavte si, nové topánky niekto chcel vyhodiť. Položil mu ich do otvoreného kufra auta.

Okolo prechádzala pani s dalamatíncom. Šalom sa zľakol. Tieto psy sú predsa výplodom Walta Disneyho! A teraz tu pred ním jeden stojí ako ozajstný. Určite býva na siedmom poschodí. Dedko začal panej s psíkom vysvetľovať, ukazujúc na Šaloma, že zháňa knihy. A mokasíny! Pani sa zatvárila, akoby na neho čakala roky. Ja mám veru nejaké knihy, mali by ste záujem? Spýtala sa. Mal, určite mal. Odvetil.  Dobre teda, povedala a dodala – dajte mi kľúče a ja sa vám ozvem. Šalom sa zarazil. Prudko mávla rukou a so smiechom sa jej zatriasli vlasy. Myslela som vaše telefónne číslo, keby ste mi nechali, nie kľúče…

Autorkou ilustrácie je Barbora Kapraňová, študentka VŠVU.

Autorom text je Lukáš Cabala - z antikvariátu Čierne na bielom.