Do antikvariátu sa nechodí na istotu, do antikvariátu sa chodí loviť

Jakub Šalom nebol práve nadšený z neohľaduplného chovania zákazníka, veď ho mohol usmrtiť. No zároveň mu rozumel, išlo predsa o vzácne vydanie Atómov boha od Vámoša, prvý diel. To znamená, že niekde tu poletuje i druhý. Zvyknú sa držať pri sebe, zvlášť teraz, v období párenia.

V schránke určite nájde sťažnosť od niekoho, komu zase o chlp ušla kniha, ktorú roky zháňa. Niekto ďalší, kto nevie, že do antikvariátu sa nechodí na istotu…

Šalom sa uberal neznačeným chodníkom. Bol udupaný od častého presunu kníh. Na okraji, popri popadanom lístí sa črtali čerstvé stopy. Jakub si kľakol a prstami kopíroval nerovnosti, ktoré knihy zanechali. Veľmi jemné odtlačky. „Boli to bibliofílie!“ zvolal nadšene a hneď nato sa zháčil. Dúfal, že ho nikto nepočul. Neďaleko, pomedzi stromy, videl na lúke sedieť skupinku dobre vyzbrojených zákazníkov. Oddychovali pri ohni, opekali si Leninove spisy. Boli príliš hluční, aby mohli zachytiť Šalomov nadšený výkrik. Ten sa, jemne našľapujúc, poberal ďalej úzkym chodníkom a krčil sa pod konármi križujúcimi jeho smer. Slnko zapadalo a kde-tu bolo vidieť knižky Stephena Kinga, ako si čistia stránky a chystajú sa vyletieť z bútľavín. Cez deň oddychujú a v noci vášnivo listujú, niekedy až do svitania.

Jakub musel odbočiť z nenápadnej cestičky a vojsť do húštia. Po pár metroch vyplašil Hitchcockovu zbierku strašidelných príbehov. Rukami si zakryl tvár, no aj tak ho pleskla doskou obalu. Šúchal si červené líce a pomaly postupoval ďalej. Išiel čo najtichšie, bibliofílie neboli ďaleko.

Pomedzi tenké stromy mladého lesíka jemne presvitalo podvečerné šero. Posledné lúče slnka dopadali na čistinku. Jakub Šalom podišiel na okraj húštiny a pomaly odtiahol konáre. Z kríkov mu trčala len vyjavená tvár. Pri prameni studienky bolo celé stádo Elánoviek. Komorná knižnica, všetko číslované a podpísané výtlačky. Niektoré popíjali z čírej hladiny, iné veselo poletovali ako motýle. Poničanov Divný Janko s Havranom Edgara Allana Poea sa naháňali vo vzduchu a svoju hru zdobili akrobatickými trikmi. „Posledné kusy, snáď ich tak skoro nikto neuloví,“ hovoril si Jakub v duchu a nevedel sa vynadívať na tú ojedinelú scénu. Nechcel ich vyplašiť, potichu cúval späť do húštia a rovnakou, tŕnistou cestou sa vrátil na neznačený chodník až k turistickej trase. Musel prejsť okolo táboriacej skupiny zákazníkov, spýtali sa ho na bibliofílie. Ukázal im nesprávny smer a s úsmevom odišiel do borovicového lesa.

Keď sa ráno prebudil na mäkkom ihličí, dal sa na zostup. O pár kilometrov narazil na údolie otvorené do nedohľadných diaľav. Pásli sa tam celé stáda edície SPKK. Muselo ich byť na tisíce. Jakub vedel, že sú veľmi krotké a je ľahké ich uloviť. Schádzal dolu, popiskoval si, a sem-tam poskočil. Na lesnej ceste videl odtlačky od edície STOPY. Šli v rade, jedna za druhou. Boli cítiť dobrodružstvom.

Vysoko nad borovicami, kúsok pod oblakmi sa vznášala akási bordová kniha. Jakub ju tam vídal už skoro päť týždňov. „Ako sa len volala? Jules Verne, niečo v balóne…“ nevedel si spomenúť.

Blížil sa k bráne, kde spolupracovníci vypúšťali do antikvariátu nové prírastky. Niektoré knižky najprv zostali pričupené v tráve a placho sa obzerali po novom prostredí. Iné sa rozpŕchli ako kŕdeľ divých kačíc a divo sa hnali k lesom. Jakub otvoril debničku plnú vzácnych titulov, aby oživil dennú ponuku o žiadané výtlačky. „Leť Nabokov, leť Kafka!“

Pár stálych zákazníkov sedelo pod prístreškom. Naposledy kontrolovali obsah vakov a leštili hlavne guľovníc. Vedeli, že v antikvariátnom parku je viac ako tridsaťpäť tisíc kníh a ak aj nedostanú tú, po ktorú prišli, možno ich zaujme iná. Jakub Šalom im kývol na pozdrav a zakričal:

„Šťastný lov!“