Zlaté ruky, alebo umenie odísť

Čo s človekom, ktorý už nestačí na svoju funkciu? Má riaditeľ výrobného podniku právo sedieť vo svojom „šéfovskom" kresle až do dôchodku? Aj keď si to kreslo vyslúžil zlatými rukami, šikovnosťou a dobrým vzťahom k osadenstvu fabriky? Do akej miery môžeme vo veku vedecko-technickej revolúcie brať ohľad na jednotlivca, na jeho dobré úmysly, na jeho zásluhy, ak sa stáva (neuvedomujúc si to) brzdou ďalšieho vývinu? Takéto a podobné otäzky si stavia popredný spisovateľ NDR Werner Steinberg v románe Zlaté ruky alebo Umenie odísť. Hoci môže mať čitateľ sprvu dojem, že je to typický výrobný román s celým komplexom pracovných i medziľudských problémov, autor ho napokon presvedčí o inom: o tom, že má predovšetkým na pamäti človeka, jeho možnosti sebarealizácie v práci i súkromnom živote, človeka moderného, pochybujúceho o niektorých hodnotách, no nepochybujúceho o pravom zmysle života.