Zamilovaný d´Artagnan

Keď Roger Nimier (1925-1962) vstupoval do francúzskej literatúry po druhej svetovej vojne, kritika i čitatelia hneď zbadali, že s ním prichádza búrka. Meče (1949), Belasý husár (1950) a Smutné deti (1951), všetky tieto diela ohlasovali nástup mladej povojnovej generácie „novej vlny". Bola rozčarovaná a smutná z vojny, hádzala výčitky starším a starým, že jej nevedeli zabrániť. Nimier ako husársky dobrovoľník si z nej priniesol zranenie, no čoskoro ho vidíme na čele mladých. Dožívajúca a skompromitovaná šľachta s buržoáziou ho chceli umlčať. I prestal na desaťročie písať. Zamilovaný d'Artagnan (1962), román, ktorý dokončil mesiac pred svojou tragickou smrťou, je jeho činom, ktorým sa rozhnevaná a smutná Nimierova tvár vyjasňovala smiechom a výsmechom, ostrovidným pohľadom do tej časti Dumasovej záhrady, ktorej sa tento nedotkol. Nimier vyniesol na svetlo to, čo Dumas z histórie mušketierov vynechal. A veru s nostalgickým vzdychom pani de Sévigné: „Tá krásna mladosť, keď sme si neraz mysleli, že pukneme od smiechu." Takéto dielo sa zaiste samo prihovára čitateľovi a samo odporúča.