Stopy mŕtvych

Keď sa predbežné vyšetrovanie skončilo, súd určil začiatok pojednávania na december 1928. Proces, ktorý sa konal v Innsbrucku, zastihol Halsmanna a jeho obhajcov v ťažkej situácii, ako majú vyvrátiť indície. Taktika obhajoby sa sústredila na spochybnenie záverov súdnych lekárov. To viedlo k neriešiteľným protirečeniam. Tak napr. Halsmann pôvodne vyhlásil, že si v potoku umyl ruky od krvi. Teraz tvrdil, že sa zaručene mýlil. Pravdepodobne sa vyškriabal so zakrvavenými rukami, keď otca vytiahol z vody, po svahu nahor. Pritom sa chytal kameňov a zanechal na nich krvavé škvrny. Neskôr sa usiloval vysvetliť stopy krvi krvácaním z nosa. Nevedel, že krvácanie z nosa zanecháva na kroví celkom iné škvrny, ako — povedzme — striekajúca krv. Halsmanno-ve argumenty porotcov nepresvedčili. Uznali ho vinným z vraždy otca. Súd ho odsúdil na desať rokov ťažkého žalára. Tým bol, áko sa zdalo, prípad Halsmann uzavretý. Ale ešte len teraz sa rozrástol na senzačný proces, ktorý vyše roka vzrušoval rakúsku a nemeckú verejnosť. Malo to viacej príčin — spoločenské, publicistické a vedecko-historické. Pre spoločenské postavenie obete i páchateľa, ktorí patrili k buržoáznej inteligencii, sa rozpútala hotová búrka medzi príslušníkmi tejto vrstvy. Študent nemôže byť otcovra-hom, zločin je predsa výčinom nižších ľudových vrstiev — takto možno zhrnúť do skratky triedne podmienený postoj buržoáznej inteligencie. Tlač preto priam dychtivo znova rozdúchala prípad Halsmann, aby novinárskou kampaňou rozvášnila mysle a zvalila páchateľstvo na „nižšie triedy".