Pokojní v nepokoji / Light in darkness (veľký formát)

Timotej Križka niekoľko rokov navštevoval ženy aj mužov, väzňov svedomia, ktorí na sklonku svojho života hovorili o rokoch strávených vo väzení počas komunizmu.
Za to, že sa stretávali, študovali alebo len jednoducho žili podľa svojho presvedčenia. Ich tváre a príbehy nám ukazujú, že medzi vonkajšou neslobodou a vnútorným postojom existuje priestor úplnej slobody duše. Svedčia o tom, že vnútro človeka tvaruje jeho zovňajšok a že aj v nepokoji možno nájsť hlboký pokoj.

Over a period of a few years, Timotej Križka visited prisoners of conscience: men and women in their twilight years, who were once imprisoned under Communism for such "crimes" as meeting together, studying, or simply living according to one's own convictions.
Their faces and stories show us that, in the space between our exterior confinement and inner attitude, we can find complete freedom of the soul. They testify that it is our spirit that shapes our face and body and that we can find deep peace, even in times of unrest.

Pokojní v nepokoji/Light in darkness: Eugénia Vyskočilová, Rudolf Dobiáš, Michal Ivanko, Štefan Ružovič, Michal Vasiľ, Eugen Ján Kočiš, Ján Ďuro, Anton Srholec, Dorota Kravjanská, Jozef Tóth, Imrich Vanta, Imrich Mráz, Ján Chryzostom Korec, Františka Múziková, Ján Zeman, Jozef Mašlej, Akvinas, Ladislav Záborský, Justína, Bernard Pánči, Andrej Konc

„Človek môže byť fyzicky obmedzený, ale o slobodu ducha, o to nemôže obrať človeka ani väzenie.” / A man can be limited physically, but not even prison can rob a man of the freedom of the spirit.”

„V mojom rozsudku stálo NÁVRAT NEŽIADÚCI! Dokonca podčiarknuté červeným. Jeden agent mi to ukázal a povedal: VY ZDE ZDECHNETE!“ / “My verdict said RETURN UNDESIRABLE! Even underlined in red. One agent showed it to me and said: YOU WILL BITE THE DUST IN HERE!“

„Nehanbím sa sám pred sebou. Keby som videl, aj zrkadlo by mi ukázalo, kto som.” / “I am not ashamed when I look at myself. If I could see, even the mirror would show me who I am.”

„Vo väzení ma mučili len tým, že ma nechávali o hlade a neustále mi prerušovali spánok. Na týždne ma posielali na samotku, kde som niekedy aj päť dní nedostal nijaké jedlo. Spal som na drevenej lavici.” / “In prison, they only tortured me by leaving me hungry and constantly interrupting my sleep. They would put me in solitary confinement for weeks and sometimes I went without food for five days. I slept on a wooden bench.”

„Vyšiel som von ako slepý. Nepoznal som peniaze, nič. Bol som samý vred. Boli veľké ako slepačie vajce. Celý čas som žil pod tlakom nevedomosti. Prišiel som domov a keď ma uvidela manželka, myslela si, že má halucinácie. Deti vyrástli, jedna dcérka mala dvanásť, druhá desať rokov.” / “When I got out I was like a blind man. I didn‘t know the currency, nothing. I was covered in ulcers. Ulcers as big as chicken eggs. This whole time I lived under the pressure of ignorance. I came home and when my wife saw me, she thought she was hallucinating. My children grew up, one of my daughters was twelve, the other ten.“

„Tam som mal čas na premýšľanie. Modlil som sa za svojich nepriateľov, nikdy som nepochyboval o tom, že dobro zvíťazí. Naivita? Doteraz som na to nenašiel odpoveď.“ / “In there I had time to think. I prayed for my enemies, I never doubted that good would triumph over evil. Naïveté? I don’t have an answer yet.”