Po zarastenom chodníčku (Leoš Janáček)

Životopis Leoša Janáčka, vyšší formát
Niet azda u nás človeka, ktorý by nepoznal meno Leoša Janáčka. Je veľa aj takých, čo poznajú jeho dielo. No málokto vie, aký človek vlastne Janáček bol, aké mal životné osudy, aké tragédie ho stíhali, čo sa skrývalo v jeho mysli. Leoš Janáček zaujímal zvláštne postavenie medzi hudobníkmi konca minulého, najmä však začiatku tohto storočia. Jeho prudká povaha, svojrázny štýl tvorby a originálnosť, nielen umelecká, ale aj ľudská, mu sprvu neprinášali úspechy a narobili mu viac nepriateľov ako priateľov. Dlho bojoval o uznanie svojho diela. Hoci bol nesmierne hrdý na to, že je Moravan, predsa mu len veľmi záležalo na tom, aby ho uznala aj Praha. Nečudo, veď pražské Národné divadlo bolo métou každého umelca. Janáčkova túžba sa splnila. Jeho najvýznamnejšie dielo, opera Jej pastorkyňa, sa dostala na repertoár Národného divadla — ale až dvanásť rokov po svojej premiére v malom brnenskom divadle. Vyše šesťdesiatročný autor sa tak ocitol v popredí úsilí o novú modernú hudbu a po roku 1918 sa stal najvýznamnejším reprezentantom súčasnej českej hudby v celom svete. Jeho skladby sa hrali všade a dosahovali verký ohlas. František Kožík sa podujal na neľahkú úlohu priblížiť čitateľovi život a tvorbu tohto výbušného, rozporuplného skladateľa. Zvláštnym štýlom, v ktorom využíva opisy, rozhovory s Janáčkovými súčasníkmi, fiktívne rozhovory a slová, ktoré povedal sám Janáček, sa podarilo vytvoriť vynikajúci román, ktorý nám pomôže lepšie spoznať Janáčka ako človeka a hlbšie pochopiť jeho dielo. Sám Kožík o tom hovorí: „... Tak vznikla myšlienka prerozprávať prosto a láskyplne život Leoša Janáčka, aby tí, pre ktorých je dosiaľ cudzí, našli k nemu cestu. Hoci si dielo samo vie získať obdiv, poznaním človeka dochádzame k pochopeniu umelca. Francúzština má pre taký druh literatúry príhodný výraz: pour faire aimer. Keď človek ľúbi, chcel by sa o lásku podeliť s ostatnými a vnuknúť im ju tiež..."