Nešťastie bez želaní, Ľavačka

Od svojej prozaickej prvotiny Sršne (1966) a prvej hry Nadávky publiku až po doteraz poslednú knihu Pomalý návrat (1979) patrí Handke medzi najzaujímavejšie zjavy v celej nemeckej jazykovej oblasti. Píše drámy, romány, poviedky a eseje. Jeho štýl vo všetkých žánroch sa vyznačuje striedmosťou a triezvosťou, často narušujúcou zaužívané konvencie. Napriek všetkému formálnemu novátvorstvu je u§ho zaujímavá bytostná spätosť s realitou, ktorú zobrazuje bez pátosu, akoby s odstupom, ale pritom jeho diela nevzbudzujú pocit chladu, vie svojich čitateľov a poslucháčov strhnúť.
Handkeho poviedky Nešťastie bez želania, Ľaváčka, hoci sú poviedky o ženách, nemajú nič spoločné s tzv. ženskou literatúrou. Prvú tvorí strhujúci príbeh autorovej matky, premena optimistického dievčaťa na zodratú ženu, ktorej ideály a túžby už nemôže naplniť ani blahobytná spoločnosť šesťdesiatych rokov. Na rozdiel od tichého zúfalstva tejto matky sa hrdinka Ľaváčky už vie vzoprieť. No v prenesenom slova zmysle zostáva áváčkou najmä preto, že spoločnosť jej nedáva predpoklady na sebarealizáciu.