Lesk a bieda Kurtizán

Svetová literatúra pozná málo takých produktívnych spisovateľov, ako je Balzac. Grandiózna ĽUDSKA KOMÉDIA — vy deväťdesiat diel — mala sa stať „všeľudskou históriou a podľa autorovho úmyslu mala byť pre buržoáznu spoločnosť tým, čím bola Danteho „Božská komédia” pre stredovek. Akýmsi pilierom Ľudskej komédie sú romány „Otec Goriot“, „Stratené ilúzie“ a „Lesk a bieda kurtizán“, voľne späté postavami, najmä postavou Vautrina—Jacqua Collina, a môžeme povedať, že sú vrcholnými dielami Balzacovej tvorby. Román „Lesk a bieda kurtizán“ nadväzuje časove na „Stratené ilúzie“ a je do istej miery pokračovaním osudov básnika Luciena de Rubempré, ktorého v kritickej chvíli na brehu Charenty zachráni nepravý španielsky kanonik Carlos Herrera, pripúta ho k sebe a vezme ho so sebou do Paríža. Lucien, vedený Herrerom - Vautrinom, má v Paríži úspech; je miláčikom vzneľenej spoločnosti, ľúbia ho grófky a vojvodkyne, sám ľúbi kurtizánu Ester a má sa oženiť s dievčaťom z vysokého šľachtického rodu. Lucien sa podvoľuje Herrerovi, nadanie, charakter aj slobodu obetuje povrchnému úspechu - a stroskotáva.
No jadro románu, ktorý autor zauzlil do napínavej zápletky, akými sa vyznačujú kriminálne romány, nie je v ľúbostnom príbehu básnika Luciena de Rubempré a kurtizány Estery. Lucien a Ester nie sú ani hlavnými hrdinami tohto diela. Svet vysokej parížskej spoločnosti, svet finančných magnátov, predstavovaný bankárom Nucingenom, konfrontuje Balzac s parížskym polosvetom kurtizán a zločincov, ktorého hlavnou postavou a vlastne ozajstným hrdinom románu je Jacques Collin—Vautrin. Je to bývalý galejník, človek nezlomnej vôle
a energie. Na galejach mal možnosť rozmýšľať o vzťahoch jednotlivca a spoločnosti, vie, že
v tejto spoločnosti najvyššou hodnotou a cnosťou sú peniaze, majetok, že život je školou lži
a pokrytectva, že spravodlivosť je v skutočnosti nespravodlivosťou. Preto sa búri proti spoločnosti a jej zákonom, proti tej spoločnosti, ktorá silou svojich peňazí a stykov ženie príbeh k tragickému záveru, aby potom v jeho dohre, v súdnom procese, predviedla tragikomédiu pseudospravodlivosti, v ktorej sa „spravodlivosť“ cynicky spája so zločinom. Nakoniec dochádza ku kompromisu a zločinec, stojaci mimo zákona, stáva sa náčelníkom polície a obhajcom poriadku, proti ktorému celý život bojoval. Táto posledná časť románu je ostrou, zdrvujúcou kritikou francúzskeho súdnictva, ktoré je len jedným ohnivkom v reťazi neprávostí, charakterizujúcich francúzsku spoločnosť minulého storočia.