Keď ma kolísalo slnko (malý formát)

Keď sa povie Sibír, tak sa v predstavách ľudí vynorí ďaleký kraj s nekonečnými lesmi, veľkými riekami, tajga, medvede, ryby v riekach širokých ani more, zlato, diamanty, nafta, plyn a nad tým obrovské lietadlá a vrtuľníky. Autor na jednom mieste tejto svojej knihy píše: ´Moji predkovia boli pohania. Verili v sťahovanie duší. Boli presvedčení, že na zemi niet ani briezky, ani trávičky, ani kameňa, v ktorých by nežila niečia duša.´ A tak jeho starý otec na smrteľnej posteli vyslovil túžbu svojej duše, aby sa stala kameňom a - po jeho smrti - prebývala v tej skale, čo je za posledným domom kraj dediny. V Šestakovovej knihe nachádzame i ľudovú rozprávku, sen i najfantastickejší výmysel, popis udalostí všedného dňa, kolchozné vojnové starosti, rybársky pracovný deň s rozprávaním pijana pri vatre... možné s nemožným, reálne s nadskutočným. A to všetko je nesmierne nežné, podmanivo lyrické.