Hádam ma nezabijú

Prvý raz videl električku ako devätnásťročný, keď do Bratislavy pricestoval na pohovory na VŠMU. „Sedlák v meste“, ako sám seba nazýva, ešte ani nezavrel ústa od prekvapenia, a už stál pred prijímacou komisiou. Za stolom sedeli legendy ako Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Jozef Budský či Karol L. Zachar, muž s vycibreným slovníkom, ktorý zo seba dostal jediné škaredé slovo – zadok, aj to iba z donútenia. Na herectve boli jeho spolužiakmi Zuzanu Kocúriková, Silvia Turbová, Juraj Kukura, Andy Hryc a s obľubou žúrovali v byte babičky Zuzany Kocúrikovej zvanej Kocka.

Profesora Ladislava Chudíka spoločne podozrievali, že je tajne zaľúbený do jednej z ich krásnych spolužiačok. Po vysokej zobrali Dušana Tarageľa ako jediného chlapca z ročníka do Slovenského národného divadla. Tam sa kamarátil s Michalom Dočolomanským, ktorý rád robil jeho deťom Mikuláša a učil ich neslušné pesničky. Spoločne založili firmu Dočo-Tara a linoleom oblepili schody aj v dome Františka Dibarboru. V divadle patril Tarageľ k hlavným spoluorganizátorom slávneho fľašového posedenia, na ktorom sa každý rok zabávali všetci herci až do rána.

Dodnes sa diví, koľkí z nich sa vtedy navzájom bozkávali, pričom v živote by nepovedal, že niektoré dvojice by mohli mať k sebe tak blízko. V tejto knihe povyťahoval na svojich kolegov toľko kurióznych a zábavných historiek, že mu nezostáva iné, len dúfať: „Hádam ma nezabijú.“