Žena

Rok 1906 je v talianskej literatúre pre Sibillu Aleramovú (pseudonym Riny Facciovej) rokom slávneho vstupu do feministickej prózy, a to práve autobiografickým románom Žena, ktorý rozhýbal stojaté oblasti ženskej otázky. V krajine s takými zaostalými, až predpotopnými zvykmi, udržiavajúcimi ženy vôbec a matky zvlášť v jarme poddaných, urobil tento román rozruch nielen spoločenský, ale aj na pôde zákonodarstva. Rýchlo prekladaný do iných jazykov kliesnil si cestu jednak do literárneho sveta, jednak do emancipačných hnutí. Úprimnosť Aleramovej spovede, sila analýzy duše ženy v prostredí, ktoré ju ubíja, otriasala svedomím ľudí, otvárala oči neveriacim a rúcala zaostalé predsudky nielen v spisovateľkinej krajine. Tragická sebažertva matky, ktorá opúšťa milovaného syna, vychovaného v úcte k zákonu, ktorý slúži bohatým a mocným, vychovávajúcim deti v prepychu k zmäkčilosti, završuje citovú drámu ženy, obete spoločenských pomerov.
V svetovej literatúre je málo takýchto mocných psychologických výpovedí spisovateliek, ktoré svoje diela tvorili zo života a pre život. A práve v tomto spočíva príťažlivosť aj nemalá aktuálnosť diela, ktoré máte v rukách.