Emauzskí handrári

Abbé Pierre je známy nielen v rodnom Francúzsku, ale dnes ho už poznajú na celom svete ako zástancu práv najodstrkovanejších a najzaznávanejších. Počas okupácie Francúzska v druhej svetovej vojne sa zapojil do odboja a pomáhal prenasledovaným židom. Po skončení druhej svetovej vojny ho Charles de Gaulle požiadal, aby sa stal členom parlamentu.

Jeho méty však nesmerovali tak vysoko. Svoje poslanie videl v nezištnej službe tým, čo pomoc najviac potrebujú, a tak založil „Communauté d‘Emmaus“ (spoločenstvo Emauzy). Stal sa „otcom bezdomovcov“ a ujal sa ľudí, ktorí sa doslovne ocitli na smetisku spoločnosti, rezignovaných na ľudskú dôstojnosť a právo žiť a bojovať o hodnotný život – „les Chiffonniers d’Emmaus“ (Emauzskí handrári).

Jeho prístup k týmto ľuďom je nadovšetko priamy a úprimný: nedáva bez toho, aby nevyžadoval. Len tak sa títo vydedenci môžu naučiť žiť rovnocenne s ostatnými, v prijímaní a darovaní, postupne nadobúdajúc stratenú sebaúctu. Budujú si spoločne baraky a v komunite opäť získavajú pocit istoty a budujú si vzťah k sebe i k druhým. Napriek beznádejnej realite prebúdza v nich ľudské hodnoty, predstavuje im ich ako nezávislé od majetku či postavenia, ktoré aj Kristus ponúkal všetkým a bez rozdielu.

Knihu rámcuje osud tuláka Džibutiho. Na pozadí jeho príbehu vyrastá dielo Abbého Pierra, mužského náprotivku Matky Terezy. A hoci Džibuti v závere knihy umiera na následky nehody a zanecháva smútok, neumiera myšlienka, že „Emauzy budú ďalej plniť svoje poslanie, dnes ako ktorýkoľvek iný deň v budúcnosti, kým bude na svete ľudská bieda – a kým bude žiť statočnosť, ktorá je silnejšia ako bieda“. - autor recenzie - Martin Gajdoš - Knižná revue 2005/09