Kto hodí kameňom

Jochen Levi sa po štyridsiatich rokoch vracia do rodných Rakoviec, malého slovenského mesta, odkiaľ ho boli vyhnali pohnuté udalosti druhej svetovej vojny. Chodí po svojich stopách z mladosti, vracajú sa mu spomienky na staré lásky, na priateľstvá i nepriateľstvá, zároveň sa z rozhovorov so známymi dozvedá o tom, čo sa dialo počas jeho dlhej neprítomnosti. Hoci je Jochen Levi ústrednou postavou Tužinského románu, nie je to knižka o osudoch slovenských židov - v prvom rade je to dielo o nás, o Slovákoch, o tom, akí sme boli a akí sme od predvojnových rokov až podnes. Autor sa vo svojom rozprávaní sústreďuje na zlomové, boľavé a problematické body nášho dejinného vývinu (vojna, oslobodenie, obdobie kolektivizácie a pod.), nehľadí však na ne ako historik či sociológ, ale cez prizmu individuálnej ľudskej skúsenosti a svedomia. Titulné Kto hodí kameňom je výrazom autorovho chápania ľudskej nedokonalosti a slabosti, nie je však vždy odpúšťaním, vyššie stojí mravný imperatív hlbokej ľudskosti a osobnej statočnosti.