Dejiny spoločnosti Ježišovej na Slovensku

Spoločenský, kultúrny a náboženský základ, na ktorom a z ktorého duchovne žije a tvorí slovenský národ, nie je výsledkom ani včerajška ani predvčerajška. Stojí za ním dlhý rad generácií, ktoré kládli jeho prvopočiatky a v priebehu vekov prispievali svojím podielom do jeho mnohotvárneho bohatstva. Každá zanechala svoju črtu vo fyziognomii národa. Do tohto „dedičstva otcov" nemalou čiastkou prispela aj Spoločnosť Ježišova. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU sú prvým pokusom o podanie uceleného pohľadu na dejiny účinkovania jezuitov na našom území, na všetky miesta a formy ich činnosti. Čiastkových pohľadov „ab extra", zvonka, existuje už celý rad, publikované historiografické diela a štúdie tvoria pomaly už celú knižnicu. Práce seriózne i menej seriózne. Téma „jezuiti" bola vždy lákavá. V každom prípade Spoločnosť Ježišovu si nemožno z dejín Slovenska a cirkvi na Slovensku odmyslieť, bez nej by boli tieto dejiny neúplné, okyptené. Predpokladané dielo nemá však ani polemické ani apologetické zameranie. Chce byť, ako sa hovorí v úvode, „na základe verného a stručného zachytenia faktov o živote a pôsobení Spoločnosti Ježišovej na území Slovenska... pokusom... o postrehnutie vnútornej motivácie života a činnosti Spoločnosti Ježišovej". Ide teda o pohľad „ab intra", znútra. Pohľad ľudí, ktorí sú duchovnou voľbou spríbuznení s tým istým počiatkom, ktorý inšpiroval každého jedného dejateľa tejto histórie.

Rozpätie 430 rokov dejín Spoločnosti Ježišovej na Slovensku je rozdelené na štyri celky, ktoré sú určované nie veľkými etapami cirkevných alebo profánnych dejín, ale dôležitými medzníkmi pôsobenia jezuitov na Slovensku: 1. začiatky, vložené do súvislosti s obrodnými snahami cirkvi v 16. storočí, a prvý príchod jezuitov na Slovensko (1561-1615); 2. veľké obdobie rozvinutej činnosti v rokoch 1615 až 1773; 3. zrušenie Spoločnosti Ježišovej roku 1773 a jeho dôsledky; 4. obdobie od jej obnovenia (1814) a uvedenia do Uhorska (1853) do súčasnosti.

Dielo, určené širšej verejnosti, chce svojím prístupom aj v duchu súčasného ekumenizmu predsa aspoň čiastočne skorigovať rozličné „mýty", utvorené tendenčnou historiografiou o činnosti jezuitov na Slovensku. Chce podať o tomto účinkovaní triezvy obraz, „obraz ľudskej veľkosti, ale aj ľudských slabostí" pri uskutočňovaní veľkých ideálov Ignáca z Loyoly, ktorý sa pri koncipovaní svojich obnovných plánov pozeral aj na naše ohrozované krajiny. Chce prispieť skromným podielom pri „upratovaní" v našich národných dejinách, aby sa z nich z nedbanlivosti či zámerne „nestratil" jeden ich dôležitý moment. No kniha, ktorá je výsledkom bratskej spolupráce, chce predovšetkým poukázať na dielo Božej milosti, inkarnované v dejinách, aktívne cez dejiny a aktivizujúce dejiny slovenského národa, ktorý tu po dlhé stáročia existoval ako zakladateľská a integrálna, no často ako anonymná zložka mnohovrstvového uhorského národa, natio hungarica, aj pričinením tých mnohých známych i neznámych jezuitov, ktorí kedysi a aj včera žili, pracovali a umierali na území Slovenska „pod zástavou kríža" na väčšie oslávenie Boha a spásu nesmrteľných duší.