Talent pána Ripleyho, Výkupné za psíka

Ako sú rozdielni ľudia, také rozdielne sú bezpochyby aj ich talenty. V detektívnych románoch P. Highsmithovej, ktoré nie sú iba napínavým čítaním, akoby sme sa ocitli vo zvláštnom ovzduší americkej skutočnosti: honba za dolárom je tu samotnou detektívkou. Talent pána Ripley ho je jednou z nich, v samotnej dreni zo zožieravo ironickou, až obludnou, pretože Ripley sa vo svojej „vynachádzavosti\" a „únikoch\" pred spravodlivosťou nezastavuje pred ničím, ani pred vraždou. A kvôli čomu? Kvôli pohodliu! Prirodzene, o koľko je tento talent vynachádzavejší a útočnejší, o toľko ťažšia je potom ruka spravodlivosti...
Talentom naruby je zasa strážnik Cla-rence Duhammel vo Výkupnom za psíka, ba môžeme povedať, že „netalen-toiti\", až akýmsi chaplinovským človiečikom s vyjavenými očami nevynachá-dzavej obete dolárových vzťahov. Jeho príbeh sa odvíja na sociálnom pozadí, na ktorom sa mihajú postavičky, civilné i policajné. Ripley má talent, vie unikať, Clarence sa vie iba čoraz horšie zamotávať do osídiel, takže sa stáva obeťou, dotlčenou telesne aj duševne. A veď Highsmithovej ide práve o psychu človeka, odcudzeného v obludných spoločenských vzťahoch sebe samému aj iným. „Som neúspešný človek,\" myslí si Clarence na jednom mieste. „Zlyhal som vo vzťahu k Marylyn, zlyhal som ako policajt, no a čo si o mne môžu myslieť Reynoldovci? Nepodarilo sa mi zachrániť ich psíka, dokonca nedostali nazad peniaze, ktoré zaňho zaplatili. A Marylyn ma nenávidí za všetku tú oštaru, ktorú som jej spôsobil. Nechtiac som zabil človeka. Keby sa tak dalo striasť tejto viny...
Vidíme, kto je v pasci neľútostného behu vecí v Highsmithovej dielach. Človek, chaplinovsky neúspešný človiečik, aj ten pechoriaci sa aj ten vyjavený, v surovom svete veľkomestskej spoločnosti. Z tejto siete niet úniku. Psychologická rovina jej postáv je „záhadou\", „hádankou\", nie napínavosť deja. V jej „napätí\" hľadíme aj my vyjavené do ľudských neľudských vzťahov. Nadarmo napríklad túto obeť, Clarencea, nazýva jeho vrah Manzoni, policajt, ktorý si sám chce šplhnúť, a to aj cez vraždu, nadarmo ho nazýva šplhúňom! Nadarmo ho milenka Marylyn odbavuje pohŕdaním, že jemu je a vždy bolo „len ľúto\". Takéto výčitky ešte podčiarkujú nám nepochopiteľné vzťahy. A spisovateľka akoby sama pokorne uzatvárala podstatu tejto „histórie\": „Nech sa človek hocijako na to díval, Manzoni bol v bezpečí,\" účtuje Clarence zasiahnutý guľkou do brucha. A ona: „Pomyslel si na Marylyn, záchvev skutočnosti, nedo-siahnuteľnosti. Aká škoda, že nikdy naozaj nepochopila, o čo tu šlo. A Ed a Gréta nikdy nepochopili, že umrie prakticky pre nich. Bol by som si prial, aby to celé bolo dopadlo omnoho lepšie.\"
Bol by... Lenže za vrahom neúmyselného vraha aj obete spoločenských pomerov v odl udštenom veľkomeste New Yorku sa zatvárajú dvere a detektívny príbeh môže pokračovať. Spisovateľka veľa naznačila a realistická prostota jej diela je tu v náznaku umením, ktoré ukazuje... Či ide o „talent\", či o „neta-lent\", zmysel týchto dvoch diel Highsmithovej je hlboko sociálny, ich etický náboj prenikavý.