Živí mŕtvi v Dallase (Pravá krv 2)

(Pravá krv 2) Nad Sookie Stackhousovou sa opäť sťahujú mračná. Odkedy chodí s upírom, jej nudný život obyčajnej južanskej servírky sa prevrátil naruby. Keď sa upíri dozvedeli o jej telepatických schopnostiach, výmenou za slobodu ju prinútili vstúpiť do ich služieb. Teraz ju posielajú do Dallasu riešiť záhadu strateného upíra. Pritom len nedávno práve ona našla zavraždeného homosexuálneho kolegu, prežila v lese útok akejsi šialenej bytosti a dopočula sa, že v Bon Temps existuje pochybný sexklub. Čo má proti upírom istá náboženská sekta? Má ten klub niečo spoločné so smrťou Sookinho kolegu? Aby sa to Sookie dozvedela, bude sa zrejme musieť vybrať na miesta, kam by inak nikdy nevkročila.
V druhej časti svetového bestselleru spisovateľky Charlaine Harrisovej sa Sookie stretne s ďalšími nadprirodzenými bytosťami, niekoľkokrát sa ocitne len krôčik od smrti a dozvie sa ďalšie podrobnosti zo života upírov. Pretože žiť s upírom zahŕňa okrem špičkového sexu aj isté nepríjemnosti...

Z anglického originálu Leave Dead In Dallas (The Berkley Publishing Group, published by the Penguin Group, 375 Hudson Street, New York, USA) preložil Peter Tkačenko.

Ukážka z textu

Je náročné nereagovať, keď sa vám venuje veľmajster v bozkávaní. A hádam by som si to aj bola vychutnala – no, bola by som si to vychutnala ešte viac –, keby som sa tak nebála o Billa; pretože, priznajme si, keď o vlások uniknete smrti, chcete sa uistiť, že ste nažive. Upíri vlastne nie sú nažive, ale zdá sa, že proti tomuto syndrómu nie sú o nič imúnnejší než ľudia, a Ericovo libido bolo nabudené, keďže všade naokolo bola krv.
Ale bála som sa o Billa a bola som šokovaná z toho násilia, takže po dlhej chvíli, počas ktorej som zabudla na okolité hrôzy, som sa od Erica odtiahla. Teraz mal krvavé pery on. Pomaly si ich olízal. „Pohľadaj Billa,“ povedal mi hlbokým hlasom.
Znova som sa mu pozrela na plece a zbadala som, že rana sa už zatvára. Zdvihla som z koberca guľku lepkavú od krvi a zabalila ju do kúska látky z Ericovej košele. V tej chvíli mi to pripadalo ako dobrá pamiatka. Hoci neviem, načo by mi tak mohla byť. Na zemi ležali zranení a mŕtvi a tým, čo prežili, pomáhali ľudia a dvaja upíri, ktorí sa nepustili za útočníkmi.
V diaľke húkali sirény.
Vchodové dvere boli perforované ako lístok na vlak. Keď som ich otvárala, skryla som sa za stenu pre prípad, že by sa na dvore zabudol ostreľovač, ale nič sa nestalo. Vyzrela som von. „Bill?“ zakričala som. „Si v poriadku?“